Smutná rozprávka o drakovi Kakovi a vtáčikovi-trtáčikovi

Kde bolo - tam bolo, milé deti, v jaskyni medzi horami sa dračici Kakofónii narodil synček. Dali mu meno Kako. Malý Kako rástol ako z vody, ihral sa v lese, občas postrašil poddané dievčence v malinčí a takto utešene mu plynuli dni až do pozdnej puberty. Bol by hádam celý život strávil v ihraní sa a príjemnej samopaši s poddanými dievčencami, keby sa jedného dňa nebol zaľúbil. A rovno do princeznej.
To bolo tak. Princezná sa dozvedela, že v miestnom malinčí straší. Poddaní nevylučovali, že to je nejaký úchylný chlípnik. A to bola voda na princeznej nemravný mlyn. Princezná, milé deti, bola totiž typicky feudálne skazená. Veď ľud v dreveniciach ju nie nadarmo výstižne prezýval Pôšmykná. A táto Pôšmykná jedného dňa v malinčí predstierala, že ide na malú, a to tak, milé deti, že sa vyzliekla celkom dohola. Ako áno - ako nie, drakovi Kakovi sa podarilo uzrieť, čo ešte v živote nevidel, a radšej asi ani vidieť nemal. Vyvolalo to v ňom takú mätež, že v rozrušení začal svojím mocným chvostiskom sťa budzogáňom kosiť horu, až ívery fŕkali. Princeznej sa takýto mocný poryv prevelice zapáčil. Hneď si predstavovala bohvie čo, ale keď videla, že zaľúbený Kako narába chvostom, a nie ako si to ona vysnila vo svojich skazených feudálnych predstavách, stratila o Kaka záujem a odjachala vo svojom hintove vysávať silu z poddaných zámockých zbrojnošov.
Draka od zaľúbenia rozboleli všetky tri hlavy. Chodil po lese, ohnivo vzdychal, zapaľoval tým lesný porast a potom ho zase tutlal svojím nervóznym chvostiskom. Chodil zaľúbený Kako po hore, chodil a z roztržitosti jedol úbohým uhliarom celé kopy horúceho dreveného uhlia. Lebo láska, milé deti, je už raz taká, nekuká naľavo, napravo.

Princezná na zámku zatiaľ vyvádzala so zbrojnošmi také samopaše, že na nich drôtená bielizeň praskala. Keď už to starého Kakaj kráľa dopálilo, skríkol na ňu: ?Iď, dcéra moja bujná, do svojej svetlice, iď sa bavkať s vtáčikom?trtáčikom!? ?Už letím, otecko Kakaj,? volala Pôšmykná celá naradostená, lebo kráľ nevedel, že vtáčik-trtáčik, milé deti, nebol obyčajný vtáčik, ale zakliaty princ, ktorého si princezná každý večer odkliala, a kým chudák Kako hltal po horách horúce uhlie, tí dvaja vo svetlici vyvádzali, až sa zámok otriasal.
Niekedy, keď to kráľa rušilo v driemote, búchal žezlom do povaly a vyhrážal sa, že raz toho vtáka-trtáka vlastnoručne zadrhne a ošklbe. Princezná s odkliatym princom sa pri tom chichotali do hodvábnych vankúšov a potom vyvádzali už len potichu, ale také veci, milé deti, že úbohému Kakovi by bolo od nich zaskočilo horúce uhlie v krku.
Keď už Kako pojedol uhliarom všetko uhlie a svojím chvostiskom zdeptal celú horu, povedal si, že popýta Pôšmyknú o ruku. Predstúpil pred Kakaj kráľa, že tak a tak, a čo ako kráľ na to. Kráľ si pomyslel: No to by mi tak ešte chýbalo, hore na poschodí vtáčisko-trtáčisko a dole v pivnici táto trojpohlavná obluda! ?Vieš ty čo, Kako,? povedal kráľ napokon, ?keď už to tak na teba prišlo, nedá sa nič robiť, ale princeznú si musíš zaslúžiť. Prinesieš mi živú vodu. Tu máš azimut a buzolu. A zober so sebou aj vtáčika-trtáčika, aspoň ťa bude po ceste obveseľovať. A mňa nebude rušiť v driemote,? dodal si Kakaj kráľ už len tak pre seba.
Kako si obul traktorky, nasadil ruksak a vyrazil. Vtáčik-trtáčik okolo neho poletoval a ukazoval mu cestu. Princezná sa hnevala, že jej berú obľúbenú ihračku, ale vtáčik-trtáčik sa hneval ešte viac. Naschvál vodil draka Kaka po cestách-necestách, až ho doviedol do Michaloviec na Šíravu. Dôverčivý Kako sa hneď hodil na širočizné brucho a všetkými tromi hlavami sa napil zo Šíravy, lebo si myslel, že to je živá voda. Ale beda, hneď spoznal, ako strašne sa zmýlil. Horko zaplakal a zvolal: ?Beda, ako strašne som sa zmýlil! Myslel som si, že to je živá voda. Ale nie je!? a klesol ako podťatý.
?Ty seš, Kako, hrozný pako,? povedal výsmešne vtáčik-trtáčik, čím prezradil, že je českého pôvodu, a zároveň sa už navždy premenil na človeka. Usadil sa v Michalovciach, stal sa predavačom párkov na Šírave a okráda ľudí na váhe.
Možno už okradol aj vás, milé deti.