ÓDA NA SLOVÁKA (z hygienického denníka básnika Slobododrotára Slováka)

Nedeľa ráno 4. marca. Včera večer, pri pravidelnom sobotnom kúpaní, som sa v kúpeľni pozornejšie pozrel do zrkadla a akosi tak sama odseba mi napadla oslavná Óda na Slováka. Nie je ešte celá, iba dve slohy. Budem sa musieť ísť na seba pozrieť ešte raz. Už aby zase bola sobota!
Nedeľa ráno 11. marca. Po včerajšom pravidelnom sobotnom kúpaní ďalšie dve slohy. Cítim, že idem správnym smerom. Prekonám Sama Chalupku? Sobota, kde si?!
Nedeľa ráno 18. marca. Škoda, včera večer praskli stúpačky. Mohlo to byť dlhšie než Mor ho!
Slovák ako taký (oný)
(spievať precítene!)
Slovami sa vypovedať nedá,
ako Slovák ľúbi svoju vlasť.
Pokúšam sa o to od obeda,
nie a nie však správe slová nájsť.
Nebojí sa za vlasť preskakovať vatry,
smelo gule nastavuje plameňom,
vždy vie dobre, čo sa za vlasť patrí,
kedy koho chlebom, kedy kameňom.

Toľko farieb nemám na palete,
koľko by tam patrilo sa mať,
aby dušu Slováka v rozlete
dokázal som štetcom maľovať.
Nízke sa tej duši nevýslovne hnusí,
iba za vyšším piští mu duša tá,
lieta ponad kŕdle divých husí,
závidí jej múdra sova ušatá.

Nestačia mi tóny do pesničky
o dobre, čo Slovák v srdci nosí,
líha s ním aj preskakuje pníčky,
je mu skrátka blízke tak akosi.
Nezabúda ale, že chlieb má dve kôrky,
obcovať len s dobrom, že má aj zlú stránku,
preto občas zo svojej komôrky
s Kykymorou vyrazí si v tanku.

Šošovka mi chýba, ktorou by som skúsil
trafiť ho - Slováka - v celej zložitosti,
ani Zeiss by takú jemnú nevybrúsil,
zbytočne by meral, márne by sa zlostil.
Slováka netrafíš! Ani rybím okom!
Ešte tak sokolím by sa možno dalo.
Ale kúšťok z neho zostane vždy bokom,
čo by si vyletel na najvyššie bralo...
(... a to by ťa sralo.)