Jánošíkov suspenzor a historický český mindrák (historicky forenzne nazerané cez hranol citov a pocitov)

Vážené kolegyne a kolegovia,
Schádzame sa tu na deň presne zhruba po 300 rokoch od chvíle, keď dvadsaťtriročný slovenský národný hrdina Juraj Jánošík navštívil staršieho kolegu zbojníka Tomáša Uhorčíka, aby od neho prevzal kapitánsku valašku a stal sa na slávne dva roky náčelníkom zbojníckej družiny.
Prvé, čo Jánošíka zaujímalo, bolo, pochopiteľne, jej národnostné zloženie. Nechal si preto svojich hôrnych chlapcov nastúpiť pred rozvinutou vyšívanou zástavou, rovno pod impozantnou prírodnou sochou Mnícha (foto č. 1), strážiaceho ústie Vrátnej doliny. Čo Jánošík zistil? Hneď na prvý pohľad mu bolo jasné, že v družine má najviac Slovákov - podľa typických vrkôčikov, po česky: podle cúpkú, zvláčnených bravčovou masťou, po česky: vepřovým sádlem. Podľa goralských klobúčikov zdobených jastrabím perom zase rozoznal Poliakov. A napokon, podľa smradu, aj Moravanov rumunského pôvodu - Valachov. Tak výrazne od nich razilo údenou brinzou topitou! Videné dnešným pohľadom, išlo vlastne o symbolický zárodok Višegrádskej štvorky. A bystrému paravedeckému oku samozrejme nemôže uniknúť, že niektoré národy v Jánošíkovej predvišegrádskej formácii chýbali. Povedzme si otvorene, ktoré to boli. Áno ? predovšetkým spupní Maďari a, bohužiaľ, to si tu, na vedeckej pôde, povedzme na rovinu, aj vždy opatrní Česi, po česky: Češi.
O to viac potom, keď sa Jánošík preslávil visením na železnom háku za ľavé rebro nad Liptovským Mikulášom (foto č.2), sa tieto dva národy snažili svoje historické zlyhanie rôzne maskovať, bagatelizovať až popierať. Maďari (foto č.3.) napríklad tvrdením, že Juraj Jánošík sa v skutočnosti volal György Jánossy, pochádzal z obce Püspökladány a bol to de facto maďarský Žid. Česi si zase si liečia svoj historický mindrák typickými posmeškami, zľahčovaním a necitlivým, cynickým žartovaním, že Jánošíka ?mají na háku? (sic). Ponechávam bez komentára.
Na dnešnú našu paraliterárnu konferenciu s ústrednou témou Cit a pocit (o necite, bohužiaľ, vinou zákazu profesora paraekseláns Sašu Gr. - prečo asi?!!! - nehovoriac,) v paraliteratúre aj inde som prišiel s úmyslom vystrieť ústretovú slovenskú ruku smerom k zamindrákovaným českým kolegom. Rozhodol som sa, že vám sem prinesiem nejaký dochovaný predmet spojený s Jánošíkovým hrdinským životom, aby ste sa v dotyku s ním aspoň čiastočne zbavili pocitov historickej nedostatočnosti. Pred týždňom som navštívil Jánošíkovo múzeum (foto.č 4) v Liptovskom Mikuláši, kde uchovávajú, okrem iného, predmetný železný hák, na ktorom Jánošík visel pred 300 rokmi za rebro. Visieť na háku za ľavé? - napokon i za pravé - rebro je pocit v podstate neprenosný. Myšlienku na železný hák som teda zavrhol. Nadchol ma však iný predmet z Jánošíkovej pozostalosti. Je to veľmi čerstvý archeologický nález a ste prví v Čechách, ktorí sa o ňom dozvedáte.
Iba pred tromi týždňami bol archeologický tím kolegu docenta Hrabala urgentne privolaný do aquaparku Tatralandia (foto.č.5) pri Liptovskom Mikuláši, konkrétne pod jeho multidrážny tobogán (foto č.6), k výkopu šachty pre nový centrálny ventil. Údržbár Fero Kolontáry tu v pracovnom zápale trafil krompáčom predmet, ktorý spočiatku považoval za bezvýznamný kus dreva. Už-už ho chcel s nadávaním vyhodiť z výkopu, iba keď tu sa odlepil z dreva kus hliny a pod ním doslova zasvietili kontúry vyrytého slovenského dvojkríža. Fero nelenil, okamžite zahodil krompáč, zapálil si a počkal na koniec pracovnej doby. Na druhý deň potom išiel vec nahlásiť na príslušný odbor Žilinského samosprávneho kraja (foto č.7) Odtiaľ ihneď povolali povolaných.
Nebudem vás viac, vážené kolegyne a kolegovia, napínať. Údržbárovi Ferovi Kolontárymu sa podarilo nájsť nádherne vyrezávaný, tristo rokov starý Jánošíkov kapitánsky suspenzor z dubovej kôry.... Áno, ďakujem, potlesk je namieste... Je to pravý zbojnícky pracovný suspenzor, aký si zbojníci nasadzovali, keď vyrážali do akcie. Čím sa líši od dávnejšie objaveného suspenzora ďalšieho člena Jánošíkovej družiny, Surovčíka? Predovšetkým: nie je vyhotovený z ťažkého dubového dreva ? úlohou mimoriadne mocného Surovčíka v družine bolo vrhať sa vždy prvý do najväčšej kucapacy, trmy-vrmy, huriavku a, áno aj hara-vary. Dubový masív bol teda namieste. Jánošíkov suspenzor z kôry je nádherne vyrezávaný ? masívny Surovčíkov, naopak, je bez akýchkoľvek ozdôbok a fičúrií, zato pokrytý početnými hlbokými zásekmi, vrypmi až dierami, ktoré svedčia, že princíp fair play bol podlým pandúrom v šarvátkach so slovenskými chlapcami zbojníkmi vonkoncom cudzí. Jánošíkov suspenzor je v partiách, ktoré mali zvýrazňovať vedúce postavenie v družine, priam demonštratívne zdobný (obr. č.8) , viď zvýraznený motív kvetu láskavca chvostnatého (latinsky amarantus caudatus, po česky laskavec ocasatý).
To je ten predmet, povedal som si, len čo som sa dozvedel o historickom náleze, ktorý priveziem kolegom vedcom do Čiech! Nech ho poťažkajú, vlastnými rukami nech precítia chlapskú historicitu fenoménu Jánošík a zbavia sa tak aspoň čiastočne svojho tristoročného mindráku. Keď mi však docentka Pagáčová ten vzácny nález opatrne podala z depozitára a uzrel som na vlastné oči jeho rozmery, bolo mi jasné, že ním by si českí bratia svoj tristoročný mindrák len prehĺbili. Takže Jánošíkov suspenzor z dubovej kôry dnes bohužiaľ neuvidíte.
Dúfam však, že nemenšiu radosť vám urobí iný exponát z Jánošíkovej zbierky ? jeho originálny, dobre zamastený klobúk (veľkosti č.63!), ktorý sa mu zakotúľal pod posteľ v krčme, kde mu stará baba (akého asi pôvodu, však!) nasypala hrachu (foto č. 9) pod nohy a tým ho perfídne demobilizovala. Klobúk je ozdobený perom z chvosta Jánošíkovho verného jastraba Klváňa, ktorý zbojníckemu kapitánovi vždy sedel na ramene, keď tento s nasadeným ozdobným suspenzorom vyskočil spoza stromu - hneď za úvodným Surovčíkom - aby predniesol svoju legendárnu hlášku: Bohu dušu a mne peniaze!
Klváň ako jasnozrivý dočisťovač potom ešte svojím šikovným zobákom vyďobával feudálom z uší zbojníkmi nepovšimnuté náušnice, brošne, opomenuté náhrdelníky zo záhrenia a iné vzácne drobné predmety. Po Jánošíkovej poprave krúžil verný Klváň nad šibenicou ešte tri dni, odháňajúc dotieravých krkavcov, a potom navždy odletel k dedine Liptovská Mara (foto č. 10), kde si uvil kajúcne hniezdo vo veži kostola. Pri neskoršom budovaní priehrady Liptovská Mara na počesť Jánošíkovho jastraba Klváňa celý kostol rozobrali a pred zatopením dediny ho premiestnili do Liptovského skanzenu (foto č.11), kde stojí dodnes...
Nechávam kolovať vzácny, dobre zamastený klobúk Juraja Jánošíka s Klváňovým perom a radom drobných bielych mušličiek na obrube, ktoré v zastúpení, len symbolicky, znázorňujú..., ako by som to len vedecky povedal... mušličky... znázorňujú skrátka, ako veľmi Jánošíka miloval vykorisťovaný, biedny upracovaný ľud, najmä však jeho najcitlivejšia časť ? ženy, ktorým sa na Slovensku hovorí, krásne a poeticky, práve podľa týchto nespočetných bielych mušličiek na Jánošíkovom klobúku: "biele pohlavie". S klobúkom, prosím, vážené kolegyne a kolegovia veľmi opatrne, kolegyni docentke Pagáčovej som sa za jeho neporušenosť zaručil svojím preukazom do Slovenského ústavu forenzných paraliterárných štúdií Sama Bohdana Hroboňa (foto č. 12).
Ďakujem za pozornosť.

Docent Smrallavý, pražský nadslovakista a forenzný parahistorik, neodvodený mysliteľ a príležitostný Báthory paraliterárnej kritiky