BERTA ŽMÝKAČKA mimoriadne zvláštny prípad v Coconounou (z mŕtvej schránky mimoriadne zvláštneho age

I.
Zadanie bolo neobvyklé, fotka žiadna. A celá akcia mi už od začiatku pripadala akási čudná. Nenáhlivo som kráčal po zaprášenom bulvári Sous Les Cocotiers v Coconounou a nedobrý pocit mi sedel za krkom ako druhé africké slnko. Už len to falošné meno, ktoré mi šéf pridelil: Flusanutu Sese Re Seku Koko Mgenge Wa Za Na Mbuju Badibanga! Starý Momombo, veterán bojov s pagwošskými povstalcami, ktorý v hoteli Grand Magnificon zvládal sám robiť recepčného, nosiča, kuchára aj chyžnú, mi za marlrborku prezradil, čo to zhruba znamená: Prskajúci kohút, pred ktorým všetky sliepky utekajú, ako keď medzi ne kokosový orech hodíš. Asi to malo byť kvôli splynutiu s prostredím. Lebo šéf mi kládol na srdce:
"Mimikry, Flusy, to nech je tvoja devíza. Na Pobreží Voloviny by to špeciálne pre teba nemal byť problém."
Neviem celkom presne, čo tým myslel, ale problém s mimikrami som mal. Tak ako by ho mal v tejto smradľavej africkej diere každý dvojmetrový árijec, ktorý by sa občas skomolene predstavil napríklad ako Oflusaný kokoš, čo uteká pred všetkými sliepkami, lebo má namiesto vajec kokosové orechy. Ak už teda mám hovoriť aspoň o tej najslušnejšej verzii. Bol som rád, že šéf nevidí, ako teraz za mnou tiahne polovica coconounouských vrieskajúcich zasranov, ako si na mňa so smiechom ukazujú všetky miestne africké nevesty, ako muži, vylihujúci v tieni pod strieškami chatrčí, vystreľujú ku mne hutné betelové pľuvance a neslušne gestikulujú. Nezazlieval som im to, ani som to nebral osobne, ale dobrý pocit som z toho naozaj nemal.
Ovieval som sa pri chôdzi ranným vydaním Le Con Révolutionnaire, prekračoval sliepky, prasatá a spomínal, ako sa celá táto mimoriadne zvláštna akcia vlastne začala.
"Flusy, posaď sa," povedal mi vtedy šéf vo svojej kancelárii a hneď som mal vo veci jasno. Takto ma oslovuje, keď ide o mimoriadne zvláštny ťažký prípad. Sadol som si, šéf zostal stáť, aby sa mi mohol dlho, uprene a hlavne rovno pozerať do očí. Potom vytiahol z trezoru vlastnú fľašu Johnyho Powersa. Pochopil som: toto bude vážne. Šéfova šporovlivosť je legendárna. "Nalej si na... tri prsty," povedal po krátkom zaváhaní. Na tri prsty"!!! Som tvrdý chlap, ale začalo ma mraziť.
"Flusy, je tu mimoriadne zvláštny ťažký prípad a si tu ty. Mám pokračovať?"
"Chápem súvislosť," odpovedal som."Pokračovať netreba."
"Si tu ty," pokračoval šéf, "ale nie je tu Kanibal Bill, ani Helmut Dvojrypák, ani Jaška Fujrubaška, ani Pražský Všivák. Sedí vec?"
"Vec sedí," povedal som. "Ja som tu, oni tu nie sú " začína to do seba zapadať."
"Správne, Flusy. Problém je, že tento mimoriadne zvláštny ťažký prípad poriadne smrdí. Nepýtaj sa ma radšej prečo, a hneď sa do toho pusť. Nejaké otázky?"
"Všetko jasné. Len pár detailov. Kto, kde a čo tam?? Natiahol som sa za pohárikom.
"Iste si už niečo začul, ale sú to iba legendy, čo sa o nej rozprávajú. Ver mi. Je to tvrdý oriešok, to áno, ale sám dobre vieš, akú bujnú majú chlapci... je to Berta Žmýkačka."
Ruka s Johnym Powersom mi zastala na polceste k ústam. Preglgol som nasucho.
"O hodinu ti to letí k Pobrežiu Voloviny. Máme echo, že Žmýkačka sa tam skrýva na ruskom konzuláte. A do týždňa bude tu, Flusy! Na tomto gauči, kde teraz sedíš a piješ moju drahú írsku whiskey."
"Pobrežie Voloviny? Berta Žmýkačka? Na ruskom konzuláte? Na gauči?," kládol som si nahlas otázky, na ktoré som nečakal odpoveď. Pobrežie Voloviny, v brandži Hrob bieleho muža, a legendárna Berta, z ktorej majú niektorí pomočovacie sny ? tu niet čo dodať. Mechanicky som do seba preklopil whiskey a dolial si ďalšie tri prsty. Šéf ani nezaprotestoval.
"Je tu ešte jedna vec, Flusy, o ktorej by si mal vedieť."
"A čo také" Že si Žmýkačka zakladá bago, že zmenila krém proti vráskam, alebo že je teraz frigidná? pokúsil som sa zúročiť niečo z kurzu žartovania.
"To nie, Flusy," pozrel sa šéf na mňa akoby ostýchavo, "to by som ani nepovedal. Ale v Coconounou sa vraj začali strácať domáce zvieratá. Samci. Zľutovanie nečakaj," dodal stíšeným hlasom.
Cestu na letisko som príliš nevnímal. Až nad Atlantikom, v malej cessne smerujúcej k Pobrežiu Voloviny, som si po prvý raz položil otázku, prečo vlastne šéf nepovoľuje padáky a prečo zálohy vypláca vždy až po akcii.
II.
"Ako burgyňa s príčeskom." Aj z prevrátenej žabej perspektívy ten šéfov popis sedel presne. Šéf má absolútnu pamäť na tváre. Je skrátka trieda. Aj preto si teraz pohodlne sedí v centrále s drahou írskou whiskey na stole, kým ja visím za nohy pod strechou skleníka v záhrade ruského konzulátu v Coconounou a snažím sa urobiť si neprikrášlený obraz o svojej situácii. Čo vidím napravo, sú dva páry čiernych mužských nôh, nad nimi ufúľané bederné rúška a za nimi v kúte apaticky ležiaci veľký pes. Naľavo zase jeden pár tlstých bielych ženských nôh a hrubý korbáč z hrošej kože. Ten podchvíľou opúšťa moje zorné pole a vzápätí mi niečo s plesknutím zodrie kožu z rebier. Bystrému napovedz... Naposledy mi takto bolo, keď som sa v Usť-Urpute prebral s nohami zapustenými do základov Cementárne Stepana Ščipačova. Čierne ruky ma zvesili z háka a priviazali k mulčovaciemu aparátu. Konečne som sa ocitol tvárou v tvár Berte vulgo Žmýkačke. Legendy nepreháňali. Začal som sa potiť ešte viac.
"Ako sa ti podarilo nájsť ma?" spýtala sa podozrievavo a korbáčom z hrošej kože mi nadvihla zarastenú bradu. "Čo ti ten žgrlavý skrčok o mne povedal?"
"Hovoril niečo o cukrovare a kaderníkoch, tak som si dal dve a dve dokopy."
"Hovno si si dal," švacla ma hroším korbáčom,"kde máš moju fotku, sraľo?" Vysypala na stôl všetky moje falošné papiere. A medzi nimi... ach nie! Medzi nimi malá fotka krásnej Ebe. Vytrhol som ju nenápadne z jej pasu za tej nezabudnuteľnej noci, ktorá nás spojila v exprese Drotária z Waršawy do mesta B. V hlave mi opäť zaznel neuveriteľne prsný hlas: "Flusy, muž ako ty, to sa len tak nevidí." Náznak plazivého závanu strachu zo Žmýkačky náhle pominul. Rovnako nečakane som odrazu pocítil mohutnú erekciu IQ.
"Áno, žgrlavý skrčok mi dal fotku. Túto fotku," pozrel som Berte pevne do očí, "a ešte mi skrčok povedal: ´Nie je to síce ona, ale veľmi, skoro až na nerozoznanie sa tejto podobá. Hľadaj a bez Berty sa nevracaj! Ináč ťa vymiškujem ako Bucharina!´ To je jeho kocúr."
"Poznám Bucharina, nemachruj," zase ma švacla hroším korbáčom, ale už tak akosi jemnejšie a jej tvár nie že by opeknela, to nebolo možné..., asi ako keď sa burgyňa opláchne vodou z hadice, taká to bola zmena.
"Takže podľa tohto si ma našiel... Na základe neuveriteľnej podobnosti..."
"Áno. A všetci, ktorým som tú fotku ukázal, hovorili: ´Tú krásnu ženu poznáme, na takú sa nedá zabudnúť,´ a tak som sa nakoniec dostal až sem." Začínal som sa báť, či sa mi IQ zmestí do hlavy.
"Zvláštne, ale verím ti na slovo," hovorila zamyslene a prezerala si striedavo fotku a svoj obraz, ako jej ho zrkadlili steny skleníka. Vonku bola vlhká africká noc, pot mi stekal po širokom chrbáte a štípal v ranách od hrošieho korbáča. "S príchodom noci sa pánmi džungle stávajú šelmy," spomenul som si na slová inštruktora prežitia, "je lepšie prečkať v bezpečí."
"Priviažte mi ho k stolu, kreténi," zhúkla Berta na svojich dvoch pomocníkov, "a dajte ho trochu do poriadku." Černosi ma odväzovali od mulčovačky. Jeden z nich si pritom významne ukázal na zafúľané bederné rúško a kútikom úst mi nenápadne zašepkal: "Atonsión, mesjé, atonsión!" A pripojil varovanie v miestnom jazyku ewe: "Counoumounou!"
Náhle som pochopil, pred čím ma to šéf ešte chcel varovať, než hluk roztočenej vrtule cessny preťal jeho poslednú vetu: "Pôvodne som ti to ani nechcel prezradiť, Flusy, ale..."
Berta mi hroším krobáčom nadvihla bradu, zadívala sa na mňa zmeneným pohľadom a rozkázala zmeneným hlasom:
"Prineste mi sem večeru, dve fľaše vodky a nechajte nás samých. Musím ho ešte poriadne... vypočuť."
Do gúľ akoby sa mi zaťali Bucharinove oceľové pazúry. Čierni bratia ma od dverí nenápadne pozdravili zovretými päsťami. Apatický chlpatý psí samec v kúte len zľahka pohýbal chvostom.

III.
"Je bežné, že v nebezpečných akciách nasadzujeme krk," hovorieval nám inštruktor prežitia, "ale sú mimoriadne zvláštne situácie, keď len krk nestačí. V takých chvíľach dokážu obstáť len tí najtvrdší."
Vždy som bol presvedčený, že hovorí o mne. Nahý uprostred nočnej africkej džungle, priviazaný k stolu zoči-voči Berte Žmýkačke, som o tom začínal pochybovať. Nebolo treba zložitej analýzy, aby som bezpečne spoznal, že situácia je viac než mimoriadne zvláštna. Ani ďalšia rýchla erekcia IQ, ku ktorej som sa vybičoval, mi nepotvrdila lepšie závery. V duchu som si rýchlo zopakoval inštruktorove pokyny. Hotovo. Nezostávalo nič iné než vybudiť čakry, presmerovať erekciu a tantrickými dychovými cvikmi odpojiť mentálnu hladinu sygma.
"Keď vidíš, že riešenie neexistuje, zabudni, že si človek. Staň sa pudom," mihli sa mi podvedomím inštruktorove slová tesne predtým, než som sa celkom odpojil z mentálu a dal svojmu konaniu čisto pudový rozmer.
O tom, čo sa na ruskom konzuláte v Coconounou dialo potom, sa u nás v centrále rozprávajú historky, ktoré by laik mohol považovať za prehnané. Sú tu však fotky zo satelitu: vyvrátené kmene chlebovníkov, celkom zdemolovaný skleník, hlboko preorané záhony cibule a deravý bazén. A je tu aj záznam coconounouskej seizmografickej stanice z tej noci. Šéf mi nad ním žartovne pohrozil svojím malým prštekom s veľkým pečatným prsteňom. Keď som chcel namietať, zarazil ma: "Neplytvaj falošnou skromnosťou, Flusy, šetri si ju do memoárov!" A sám(!!!) mi nalial zo svojho Johnyho Powersa. Na tri prsty!!! Ale predbieham...
Po sto osemdesiatich piatich minútach sme sa, ja a Berta Žmýkačka, pokrytí sinkami, cibuľovou vňaťou a kôrkami chlebovníkov, konečne ocitli na dlážke pod vyrezávaným brezovým stolom v pracovni ruského konzula. Zadychčaní sme ležali medzi umastenými šiframi, kostričkami sušených bajkalských rýb, plechovými uzávermi vodky a starými Playbojmi. Zdvihol som sa prvý.
"Je dožmýkané, Berta," povedal som. "Bude sa vešať," dodal som vtipne.
S rozšírenými očami, neschopná najmenšieho pohybu, sa dívala, ako si pretínam putá konzulovým sekáčikom na ľad v tvare cepína. Robil som to pomaly, aby mala čas pripomenúť si zaujímavé prípady starších kolegov v Latinskej Amerike.
"URRA!" ozvalo sa mi za chrbtom dvojhlasne. To ruský konzul so šifrérom práve opustili podzemný kryt, kde boli schovaní po celú noc. Konzul mi pevne stisol ruku a so zle skrývaným strachom si obzeral Bertino veľké nahé telo pod svojím pracovným stolom. Keď si uvedomil, že i ja som bez šiat, strhol súkno, ktorým bol potiahnutý červený kútik v jeho pracovni, a podal mi ho so slovami:
"Molodec, nikagda nezabudem!"
Čo ešte k tomuto mimoriadne zvláštnemu prípadu dodať? Azda len toľko, že potom som v ranných lúčoch vychádzajúceho slnka kráčal nahý, s ruskou zástavou okolo štíhlych bokov, stredom bulvára Sous Les Cocotiers a pravou rukou som za vlasy vliekol vysilenú, bezvládnu Bertu, kedysi Žmýkačku. V kľukatých stopách, ktoré do prachu kreslili Bertine holé päty, kráčala za nami na neistých nohách malá črieda skrotnutých domácich zvierat ? psi, capi, kanci a býci.
Pred chatrče po oboch stranách bulvára vychádzali rozospatí obyvatelia Coconounou a sledovali náš tichý sprievod s nemým úžasom. Keď sme sa pomaly blížili k hotelu Grand Magnificon, z mlčanlivých špalierov sa ozvalo slabé, akoby bojazlivé tlesknutie. Vzápätí ďalšie a ďalšie, kým sa celý bulvár nerozoznel skandovaným potleskom. Ten nás vyprevádzal až pred verandu hotela.
"Pomôže tu niekto hosťovi s batožinou?" zvolal som smerom k recepcii.
Starého Momomba akoby vystrelila neviditeľná stlačená pružina.
"Ui, mon kapitén," zvolal veterán predpisovo a mladícky ku mne zdupotal po troch schodíkoch. Keď si namotával na žilnaté zápästie Bertine husté vlasy, aby ju za ne vytiahol do recepcie, vyslovil nahlas moje nové meno. Meno, pod ktorým som vošiel do legiend prostého, no srdečného ľudu Pobrežia Voloviny:
Flusanutu - Le Ply Gran Bezer Eksepsionelman Dyr Kua.
Flusanutu - Ten, čo svojou veľkou láskou zvíťazil nad ešte väčšou neláskou normálne.
KONIEC
***
mimoriadne zvláštny agent Flussaii Le Couillon píše krásnej Ebe:
Nebýva zvykom, aby tvrdí chlapi, ako som konkrétne ja, sa pýtali, že odkiaľ prichádzam a kam idem. A už vôbec nie, že kde to som, kedy a či? Lebo na to je Ilona z Výjazdov. Ani nebýva zvykom, aby si tvrdí chlapi medzi primitívmi niekde v džungli hovorili, že joj, to som ale nesvoj. Lebo takým chlapom stačí pozrieť, kde má palma lišaj, alebo kam letí marabu, a je poriešené. Ale sú chvíle v živote tvrdých chlapov, keď za sebou zametajú stopy. A to sa potom smiech končí. Ak, teda, sa vôbec začal. Lebo my, chlapi ako som ja, krásna Ebe, máme tvrdý kokón, ale dužinu, tú máme celkom ako normálni mäkkí chlapi. Nebyť dlhej noci v exprese Drotária a krátkej chvíle na zašťatej kamennej dlážke v jednom bare mesta B., nezametám. Ale stalo sa. A mám to v papieroch. A nechcem, aby trpeli nevinní ľudia, keď môžem trpieť ja, čo na to mám odborný výcvik a v ňom pomerne slušné výsledky. Preto radšej dozametám, krásna Ebe, a už sa nikdy neuvidíme. Ani sa o to nepokúšaj, bolo by to márne. Lebo po zametení to ešte prebehnem mokrou handrou, ako to my, tvrdí chlapi, máme vo zvyku.

(Tri mimoriadne zvláštne prípady mimoriadne zvláštneho agenta F.)

Copyright: Berco Flusák, Flussaii Le Couillon, Flusanutu Sese Re Seku Koko, Flusaiul Potrimiscu, Šota Flusadze, Flusanakakis Protolonaikos, Stojan Flusič, Swen Flusanson, Severine Flussanadótir, Ben Flusarion, Gino Flussatti a dedičia.