Niekde v diaľke

Kráča.
Žlté listy z javora
kvília pod jej nohami.
Blato, dážď, november.
A dátum... druhého.

Plač, a znovu listy, blato, dážď.
Kráča.
Bolesť sa rozprestiera...
Až kam?
V diaľku, trýznivo nekonečnú.

Slzy, dážď.
Čo je čo?
Len kráča.
Čierny klobúk, kabát,
ach tá krása!

Jej bledosť v čiernom
a plače.
Bol blízko.
Miloval ju:
a teraz tie listy, blato.

Láska, ľútosť zviera srdce v něj.
Úsmev sťaby z hrobov vychádza.
Z vnútra zemského.

Už zem ho prikrýva
a blato, dážď.
Bože nie!
Počuť kladivá.
A buchot, k tomu dážď.

Už ich dělí kameň-
mramorový kameň.
Jej belosť, jeho úsmev.
Úsmev muža, ktorý ju mal rád.

Blato, dážď, november
a ešťe plač – v srdci des a plač.