Na pražskom nádraží je klavír

Ráno už mrzne
v kabátoch sú sami
predbiehajú si (vlastné) nohy
kľučkujú medzi hláseniami
odchodov a posledných výziev
vyhnú sa kaviarni
pri pohyblivých schodoch
ich zastaví
Beethoven
má prsty od špiny
dych od lacného vína
a hrá
hrá
z priestoru vyletí ich bolesť
strachy
vina
ich hmla za okuliarmi
latentná frustrácia
hrá katarzne
a spod zlepených vlasov
vyteká Osudová
kĺže mu dolu lícom
a dolu týmto poondiatym mestom
ráno už mrzne
prišiel sa zohriať
z parku pred stanicou.