Gaco Novomesský
Gaca Novomesského můžete potkat v Praze a okolí, jak společně se svojí klavíristkou zpívá francouzské šansony, nebo jen tak s kytarou vlastní písně.
Kromě toho píše. Fejetony, glosy, parabásně, paravědecké referáty..., a to česky i slovensky tak suverénně, že těžko poznat, co z toho je horší.
Podrobněji o něm níže, v jeho širším uměleckém životopise: Gaco Novomesský ako taký (oný).
https://www.youtube.com/watch?v=OXouus5yKoE
ÓDA NA SLOVÁKA (z hygienického denníka básnika Slobododrotára Slováka)
Nedeľa ráno 4. marca. Včera večer, pri pravidelnom sobotnom kúpaní, som sa v kúpeľni pozornejšie pozrel do zrkadla a akosi tak sama odseba mi napadla oslavná Óda na Slováka. Nie je ešte celá, iba dve slohy. Budem sa musieť ísť na seba pozrieť ešte raz. Už aby zase bola sobota!
Nedeľa ráno 11. marca. Po včerajšom pravidelnom sobotnom kúpaní ďalšie dve slohy. Cítim, že idem správnym smerom. Prekonám Sama Chalupku? Sobota, kde si?!
Nedeľa ráno 18. marca. Škoda, včera večer praskli stúpačky. Mohlo to byť dlhšie než Mor ho!
Slovák ako taký (oný)
(spievať precítene!)
Slovami sa vypovedať nedá,
ako Slovák ľúbi svoju vlasť.
Pokúšam sa o to od obeda,
nie a nie však správe slová nájsť.
Nebojí sa za vlasť preskakovať vatry,
smelo gule nastavuje plameňom,
vždy vie dobre, čo sa za vlasť patrí,
kedy koho chlebom, kedy kameňom.
Toľko farieb nemám na palete,
koľko by tam patrilo sa mať,
aby dušu Slováka v rozlete
dokázal som štetcom maľovať.
Nízke sa tej duši nevýslovne hnusí,
iba za vyšším piští mu duša tá,
lieta ponad kŕdle divých husí,
závidí jej múdra sova ušatá.
Nestačia mi tóny do pesničky
o dobre, čo Slovák v srdci nosí,
líha s ním aj preskakuje pníčky,
je mu skrátka blízke tak akosi.
Nezabúda ale, že chlieb má dve kôrky,
obcovať len s dobrom, že má aj zlú stránku,
preto občas zo svojej komôrky
s Kykymorou vyrazí si v tanku.
Šošovka mi chýba, ktorou by som skúsil
trafiť ho - Slováka - v celej zložitosti,
ani Zeiss by takú jemnú nevybrúsil,
zbytočne by meral, márne by sa zlostil.
Slováka netrafíš! Ani rybím okom!
Ešte tak sokolím by sa možno dalo.
Ale kúšťok z neho zostane vždy bokom,
čo by si vyletel na najvyššie bralo...
(... a to by ťa sralo.)
Gacovo básnický ritern (Sašovi Gr.) MĚSÍČNÍ VZPOURA
Nebudu ti svítit, věru nebudu,
futrále všech poetickejch pobudů!
Zapomeň na mou bílou řiť
a z huby vypuštěná slova třiď!
Paměti pomoz uzlem na údu!
Nemý Nuňez a takílová Dolores (pilotný diel venezuelskej telenovely)
Motto:
Navela-navela
zahrala mu Ravela
celá naša favela
dlho o tom vravela
Ožiarené bralá Sierra Perda. Zhasína deň. Polopúšť Deserta Puerto. Kundolí sa prach. Na obzore. Prériou sa ženie kôň. El Diabolo. Čierna hriva veje. Chvejú sa slabiny. V sedle najmladší z rodu Nuňezovcov. Guánových magnátov. Sedlo vybíjané striebrom. Pena od papule. El Diabola.
Banánovníková plantáž osirieva. Končí sa pracovný deň. Chudobná Dolores kráča. Spieva oddychovú pesničku. Je krásna. Za uchom takílový kvet. Zbiera banánové šupky. Pre svoju lamu Asuntu. Sníva o krásnom cangaseirovi. Chýba jej láska. Kto vykreše iskru?
Na ranči dona Segunda bučia byvoly. Gaučovia si vyzúvajú čižmy. Slepá jasnovidka Pilar sedí. Pred chatrčou z takílových haluzí. Má vidinu. Zachveje sa. Malý Pedrito vyplazuje jazyk. Na byvolicu.
Kopytá El Diabola dunia plantážou. Vtom: čo to? Banánovníková haluz! Mladý Nuňez do nej naráža. V plnom cvale hlavou. Padá z El Diabola. Udiera hlavou o tvrdú venezuelskú zem. Stráca dar pamäti.
Na ranči dona Segunda je podojené. Gaučovia opatrne privoniavajú k onuciam. Krpatý Juy má lačné oči. Uprie ich na živôtik kuchárky Negrity. Zachveje sa. Pedrito vyplazuje jazyk na sušenú jaštericu.
Mladý Nuňez sa preberá z bezvedomia. Nič nechápe. Obzerá sa okolo seba. Odrazu: čo to? Z banánovníka naň skáče čierna vdova. Nad bralami Sierra Perda krúžia supy.
Krásnu Dolores naháňa El Diabolo. Dolores kľučkuje po plantáži. Odhadzuje vrecko s banánovými šupkami. Úbohá Asunta! V behu sa potkne o Nuňeza. Padne naň. Pozrie sa mu do tváre. Zachveje sa.
Na ranči dona Segunda zvoní koľajnica. Ide byť večera. Gaučovia rozvešiavajú spotené onuce. Z kuchyne vonia chrumkavé trapasco. Krpatý Juy nespúšťa oči z Negrity. Nasucho preglgne lačným ohryzkom. Zachveje sa. Pedrito vyplazuje jazyk na lamu Asuntu.
Mladý Nuňez uzrie zblízka tvár krásnej Dolores. Zachveje sa. Chce niečo povedať. Otvorí ústa. Vtom: čo to?!! Čierna vdova ho uhryzne do jazyka. Mladý Nuňez stráca aj dar výrečnosti. Zalejú ho slzy. Krásna Dolóres mu dá pocmúľať liečivý takílový pestík. Oviaže mu hlavu liečivou takílovou kôrou. Na haluzi z banánovníka odtiahne Nuňeza na ranč.
Obzor Deserta Puerto. Už opäť sa kundolí prach. Skupina cangaseirov cvála k ranču dona Segunda. Commandante Oléo si pýta vodu. Krásna Dolores mu jej podá plnú žufaňu. Oléo sa jej pozrie na živôtik. Kôň pod ním sa zachveje. Cangaseirovia odcválajú. Hľadajú Alvarezovu bandu. Pedrito vyplazuje jazyk na doňu Omagru.
Z chatrče slepej jasnovidky Pilar sa kundolí dym. Pilar má opäť vidinu. Zachveje sa.
Nemý Nuňez si omaciava boľavú hlavu. Stále je zmätený. Pedrito mu prinesie z kuchyne chrumkavé trapasco. Nemý Nuňez zahryzne do trapasca. Zachveje sa. Krásna Dolóres mu odstráni obväzy z takílovej kôry. Nuňez je ešte zmätenejší. Ranu od banánovníkovej haluze má na zátylku. Prečo ho posadili na koňa obrátene? Ako by sa mu len teraz zišla pamäť!
Trapascové bôby na burze stúpajú. Guáno padá. Nemý Nuňez o tom nevie.
Lama Asunta sa zduje z trapascovej vňate. Krásna Dolores ju zachráni liečivým vývarom z takílového koreňa. Nemý Nuňez pomáha prikladať lame obklady. Ruky Dolores a Nuňeza sa dotknú. Obidvaja sa zachvejú.
Na ranči dona Segunda vrcholí oberačka. Nemý Nuňez pomáha mlátiť trapascové bôby. Krpatý Juy sa vysmieva jeho bielym rukám. Nemého Nuňeza pred všetkými nazve pohodlným gaučom. Nemý Nuňez mlčky prežrie urážku. Vzápätí vybíja Krpatému Juyovi dva z predných zubov. Štrbinami po nich mu Krpatý Juy prisahá pomstu. Pedrito vyplazuje jazyk na psov dona Segunda.
Večerné dojenie. Nemý Nuňez sa ukryje v maštali. Krásna Dolores češe Asuntu. Rozpovie jej tajomstvo svojho osudu. Schovaný Nemý Nuňez ho nechtiac vypočuje. Nasucho preglgne. Zachveje sa.
Krásna Dolores má nad ránom sen. Zdá sa jej, že spí pod špinavým gaučom. Zobudí sa. Zistí, že sa jej to nesnívalo. Zachveje sa.
Nad bralami Sierra Perda sa z noci rodí nový deň.
Koniec pilotného dielu
Volně podle Viana: Kdyby jen tyhlencti poeti
Kdyby jen tyhlencti poeti
Nebyli už od pohledu prokletí!
Více než milo
By se tím lidstvu ulevilo
Jenomže oni, až to bolí,
Drolí a drolí a drolí
(A nepřestanou drolit)
Svý oschlý
Nekonečně dlouhý
Veršovaný bagety
Jánošíkov suspenzor a historický český mindrák (historicky forenzne nazerané cez hranol citov a pocitov)
Vážené kolegyne a kolegovia,
Schádzame sa tu na deň presne zhruba po 300 rokoch od chvíle, keď dvadsaťtriročný slovenský národný hrdina Juraj Jánošík navštívil staršieho kolegu zbojníka Tomáša Uhorčíka, aby od neho prevzal kapitánsku valašku a stal sa na slávne dva roky náčelníkom zbojníckej družiny.
Prvé, čo Jánošíka zaujímalo, bolo, pochopiteľne, jej národnostné zloženie. Nechal si preto svojich hôrnych chlapcov nastúpiť pred rozvinutou vyšívanou zástavou, rovno pod impozantnou prírodnou sochou Mnícha (foto č. 1), strážiaceho ústie Vrátnej doliny. Čo Jánošík zistil? Hneď na prvý pohľad mu bolo jasné, že v družine má najviac Slovákov - podľa typických vrkôčikov, po česky: podle cúpkú, zvláčnených bravčovou masťou, po česky: vepřovým sádlem. Podľa goralských klobúčikov zdobených jastrabím perom zase rozoznal Poliakov. A napokon, podľa smradu, aj Moravanov rumunského pôvodu - Valachov. Tak výrazne od nich razilo údenou brinzou topitou! Videné dnešným pohľadom, išlo vlastne o symbolický zárodok Višegrádskej štvorky. A bystrému paravedeckému oku samozrejme nemôže uniknúť, že niektoré národy v Jánošíkovej predvišegrádskej formácii chýbali. Povedzme si otvorene, ktoré to boli. Áno ? predovšetkým spupní Maďari a, bohužiaľ, to si tu, na vedeckej pôde, povedzme na rovinu, aj vždy opatrní Česi, po česky: Češi.
O to viac potom, keď sa Jánošík preslávil visením na železnom háku za ľavé rebro nad Liptovským Mikulášom (foto č.2), sa tieto dva národy snažili svoje historické zlyhanie rôzne maskovať, bagatelizovať až popierať. Maďari (foto č.3.) napríklad tvrdením, že Juraj Jánošík sa v skutočnosti volal György Jánossy, pochádzal z obce Püspökladány a bol to de facto maďarský Žid. Česi si zase si liečia svoj historický mindrák typickými posmeškami, zľahčovaním a necitlivým, cynickým žartovaním, že Jánošíka ?mají na háku? (sic). Ponechávam bez komentára.
Na dnešnú našu paraliterárnu konferenciu s ústrednou témou Cit a pocit (o necite, bohužiaľ, vinou zákazu profesora paraekseláns Sašu Gr. - prečo asi?!!! - nehovoriac,) v paraliteratúre aj inde som prišiel s úmyslom vystrieť ústretovú slovenskú ruku smerom k zamindrákovaným českým kolegom. Rozhodol som sa, že vám sem prinesiem nejaký dochovaný predmet spojený s Jánošíkovým hrdinským životom, aby ste sa v dotyku s ním aspoň čiastočne zbavili pocitov historickej nedostatočnosti. Pred týždňom som navštívil Jánošíkovo múzeum (foto.č 4) v Liptovskom Mikuláši, kde uchovávajú, okrem iného, predmetný železný hák, na ktorom Jánošík visel pred 300 rokmi za rebro. Visieť na háku za ľavé? - napokon i za pravé - rebro je pocit v podstate neprenosný. Myšlienku na železný hák som teda zavrhol. Nadchol ma však iný predmet z Jánošíkovej pozostalosti. Je to veľmi čerstvý archeologický nález a ste prví v Čechách, ktorí sa o ňom dozvedáte.
Iba pred tromi týždňami bol archeologický tím kolegu docenta Hrabala urgentne privolaný do aquaparku Tatralandia (foto.č.5) pri Liptovskom Mikuláši, konkrétne pod jeho multidrážny tobogán (foto č.6), k výkopu šachty pre nový centrálny ventil. Údržbár Fero Kolontáry tu v pracovnom zápale trafil krompáčom predmet, ktorý spočiatku považoval za bezvýznamný kus dreva. Už-už ho chcel s nadávaním vyhodiť z výkopu, iba keď tu sa odlepil z dreva kus hliny a pod ním doslova zasvietili kontúry vyrytého slovenského dvojkríža. Fero nelenil, okamžite zahodil krompáč, zapálil si a počkal na koniec pracovnej doby. Na druhý deň potom išiel vec nahlásiť na príslušný odbor Žilinského samosprávneho kraja (foto č.7) Odtiaľ ihneď povolali povolaných.
Nebudem vás viac, vážené kolegyne a kolegovia, napínať. Údržbárovi Ferovi Kolontárymu sa podarilo nájsť nádherne vyrezávaný, tristo rokov starý Jánošíkov kapitánsky suspenzor z dubovej kôry.... Áno, ďakujem, potlesk je namieste... Je to pravý zbojnícky pracovný suspenzor, aký si zbojníci nasadzovali, keď vyrážali do akcie. Čím sa líši od dávnejšie objaveného suspenzora ďalšieho člena Jánošíkovej družiny, Surovčíka? Predovšetkým: nie je vyhotovený z ťažkého dubového dreva ? úlohou mimoriadne mocného Surovčíka v družine bolo vrhať sa vždy prvý do najväčšej kucapacy, trmy-vrmy, huriavku a, áno aj hara-vary. Dubový masív bol teda namieste. Jánošíkov suspenzor z kôry je nádherne vyrezávaný ? masívny Surovčíkov, naopak, je bez akýchkoľvek ozdôbok a fičúrií, zato pokrytý početnými hlbokými zásekmi, vrypmi až dierami, ktoré svedčia, že princíp fair play bol podlým pandúrom v šarvátkach so slovenskými chlapcami zbojníkmi vonkoncom cudzí. Jánošíkov suspenzor je v partiách, ktoré mali zvýrazňovať vedúce postavenie v družine, priam demonštratívne zdobný (obr. č.8) , viď zvýraznený motív kvetu láskavca chvostnatého (latinsky amarantus caudatus, po česky laskavec ocasatý).
To je ten predmet, povedal som si, len čo som sa dozvedel o historickom náleze, ktorý priveziem kolegom vedcom do Čiech! Nech ho poťažkajú, vlastnými rukami nech precítia chlapskú historicitu fenoménu Jánošík a zbavia sa tak aspoň čiastočne svojho tristoročného mindráku. Keď mi však docentka Pagáčová ten vzácny nález opatrne podala z depozitára a uzrel som na vlastné oči jeho rozmery, bolo mi jasné, že ním by si českí bratia svoj tristoročný mindrák len prehĺbili. Takže Jánošíkov suspenzor z dubovej kôry dnes bohužiaľ neuvidíte.
Dúfam však, že nemenšiu radosť vám urobí iný exponát z Jánošíkovej zbierky ? jeho originálny, dobre zamastený klobúk (veľkosti č.63!), ktorý sa mu zakotúľal pod posteľ v krčme, kde mu stará baba (akého asi pôvodu, však!) nasypala hrachu (foto č. 9) pod nohy a tým ho perfídne demobilizovala. Klobúk je ozdobený perom z chvosta Jánošíkovho verného jastraba Klváňa, ktorý zbojníckemu kapitánovi vždy sedel na ramene, keď tento s nasadeným ozdobným suspenzorom vyskočil spoza stromu - hneď za úvodným Surovčíkom - aby predniesol svoju legendárnu hlášku: Bohu dušu a mne peniaze!
Klváň ako jasnozrivý dočisťovač potom ešte svojím šikovným zobákom vyďobával feudálom z uší zbojníkmi nepovšimnuté náušnice, brošne, opomenuté náhrdelníky zo záhrenia a iné vzácne drobné predmety. Po Jánošíkovej poprave krúžil verný Klváň nad šibenicou ešte tri dni, odháňajúc dotieravých krkavcov, a potom navždy odletel k dedine Liptovská Mara (foto č. 10), kde si uvil kajúcne hniezdo vo veži kostola. Pri neskoršom budovaní priehrady Liptovská Mara na počesť Jánošíkovho jastraba Klváňa celý kostol rozobrali a pred zatopením dediny ho premiestnili do Liptovského skanzenu (foto č.11), kde stojí dodnes...
Nechávam kolovať vzácny, dobre zamastený klobúk Juraja Jánošíka s Klváňovým perom a radom drobných bielych mušličiek na obrube, ktoré v zastúpení, len symbolicky, znázorňujú..., ako by som to len vedecky povedal... mušličky... znázorňujú skrátka, ako veľmi Jánošíka miloval vykorisťovaný, biedny upracovaný ľud, najmä však jeho najcitlivejšia časť ? ženy, ktorým sa na Slovensku hovorí, krásne a poeticky, práve podľa týchto nespočetných bielych mušličiek na Jánošíkovom klobúku: "biele pohlavie". S klobúkom, prosím, vážené kolegyne a kolegovia veľmi opatrne, kolegyni docentke Pagáčovej som sa za jeho neporušenosť zaručil svojím preukazom do Slovenského ústavu forenzných paraliterárných štúdií Sama Bohdana Hroboňa (foto č. 12).
Ďakujem za pozornosť.
Docent Smrallavý, pražský nadslovakista a forenzný parahistorik, neodvodený mysliteľ a príležitostný Báthory paraliterárnej kritiky
SŔKAVÁ (plánovaná báseň zimná druhá)
Osirelé, skrkvané,
zriaseným striebrom srstnato
stŕpajú strie starých stromov
v osrienenom srdci sverepého
Osrblia
Rata, mama, rata, tata! Paraveda, veda pata!
Ani IV. Medzinárodná pražská paraliterárna konferencia v UNIJAZZE, hneď za rohom Václaváku, v Jindřišskej ulici č. 4, na piatom podlaží bez výťahu, sa neobišla, tak ako každý rok, bez udalostí, ktoré z nej robia neopakovateľný fenomén. Aj tohto roku došlo na prípravnom mozgovom štorme U prašivýho vola k neštandardným situáciám.
Už pri schvaľovaní programu konferencie sa pobili na záchode prezident paraekseláns Saša Gr. z Paraliterárneho ústavu šetrného spracovania písmoodpadu s perseveračným docentom Robom Rotoridesom. Dôvodom bol zberný kritický dokument o básnickej zbierke prezidenta Sašu Gr. (týmto zatajovaný a zapieraný!), ktorý chcel docent Rotorides zaradiť na program mandátneho výboru namiesto hlasovania o ústrednej téme nadchádzajúcej jubilejnej V. konferencie. O výsledku zákulisnej toaletnej epizódy svedčí to, že Rotorides svoju požiadavku presadil vo výbore v plnom rozsahu. Schválenie ústrednej témy budúcej konferencie tak, bohužiaľ, spadlo pod stôl. Len kvôli úplnosti uveďme niektoré z navrhovaných tém:
Fruktifikácia paraliterárne minoritnej odstredivosti v procese...(zvyšok textu, bohužiaľ, skončil niekde U vola)
Slast a chtíč - pěkně vypečená dvojka
Sranda, ty černé slunce paraliteratury!
Kopytem imaginace do chlupaté prdele skutečnosti.... atd. atd.
Ústredná téma teda bude musieť byť schválená korešpondenčne.
Incidentom na toaletách sa turbulencie na predkonferenčnom mozgovom štorme nevyčerpali. Stručne povedané, o polnoci sa už bili všetci. A nielen na toaletách. Je to smutné, a organizačný výbor sa bude musieť zamyslieť, či prostredie U prašivýho vola naozaj žičí pokojnému paravedeckému diskurzu, lebo následkom bolo, že v neprehľadnej haravare sa stratil návrh docenta Smrallavého, pražského nadslovakistu a forenzného paraliterárneho historika, na slávnostné uvedenie Svätozára Hurbana-Vajanského medzi paraliterátov pri príležitosti polookrúhleho 75. výročia jeho vykopnutia zo slovenskej literatúry Alexandrom Matuškom. Aj tento bod programu sa, bohužiaľ, presúva o rok, na V. konferenciu.
Samotná IV. konferencia už sa niesla v pomerne dôstojnom duchu. Docent Smrallavý predniesol referát Jánošíkov suspenzor a stáročný český mindrák a aj referát profesora paraekseláns Sašu Gr. Kuřátko v translatopoetickém refluxu bol, napriek zabandážovaniu prednášajúceho, zrozumiteľný všetkým. Zo svojich paraliterárnych archeologických výskumných prác na Sibíri nám až z ďalekej Usť-Urputy pri Ojmjakone poslal korešpondenčný docent Marian Š. PRsDr svoj posledný zaujímavý objav nazvaný Naprieč Afrikou ( z denníka marxistického misionára Puchvina). Po prvý a žiaľ aj posledný raz na konferencii vystúpil docent populi Martin Vácha alias Bard-Leopard Poděbradský so svojimi pozoruhodne objavnými i spievanými referátmi. Bohužiaľ doslova vzal okrídlené motto docentky Přádnej a kol.: Zažít parakonferenci v Unijazzu a umřít! O niekoľko dní po konferencii sa v aute na starej ceste na Hradec Králové uviedol v protismere voči kamiónu do stavu nezlúčiteľného s jeho povestným savoir vivre. Česť jeho pamiatke! Docenta populi Martina Váchu pripomína v našom zborníku svojím príhovorom jeho kolega docent Gaco Novomesský alias Bard-Leopard Drevokocúr.
Zaujímavý referát PUDr. Jana Nejedlého PVc, prednesený na konferencii s veľkým ohlasom, v zborníku bohužiaľ nenájdete. Pri niekoľkonásobnom telefonickom urgovaní autora sa nám opakovane a bezvýsledne ozývalo iba škrípanie pera pri podpise hanebnej Mníchovskej dohody, ktoré si PUDr. Nejedlý zvolil za mobilové vyzváňanie. Pozoruhodné... Incident na toaletách U prašivýho vola mal zrejme širší diapazón, než sme si mysleli. Ťažko povedať, či nebol aj v pozadí nepochopiteľne mlčanlivej reakcie uhdského burtonauta a interného fernetistu Frantu Kostlána na urgentné výzvy čestného sekretára konferencie profesora Prusserla. Referát prednesený na konferencii burtonaut Kostlán do uzávierky zborníka nevydodal. Škoda, v kuloároch sa o ňom v náznakoch hovorilo dokonca ako o "indovinello bohemo".
Našťastie docent ex offo VLADIMÍR CETKOVSKÝ, vedúci zlínskej katedry kontinuálnej vulkanizácie gnómickej parapoézie svoj príspevok vydodal v plnom rozsahu, aj keď sa na konferencii (kvôli urgentnej zabíjačke na Hanej) zúčastniť nemohol. Vďaka. Svoje podrobné grafické poznámky z konferencie nevydodala ani najmladšia účastníčka, doktorandka Emma Schwanda, u nej však je pardón namieste, v čase zostavovania zborníka sa podrobovala prijímacej skúške do vedeckého ústavu, ktorý má v jej ďalšom profesnom raste kruciálny význam. Mladej kolegyni držíme palce!
Profesor Prusserl, čestný sekretár konferencie
Celetnou na Staromák
Včera večer pod orlojom bili sa
zavolal som na nich Brusa Wilisa.
Ale že bol umiesený z vosku
rozbili mu hlavu o termosku.
Plače Brus a tvár má celkom ploskú.
Baliť baby? Už len na kokosku.
(Nehovoriac vobec o horúcom bozku...)
Slovenské excelencie
„Co to tam proboha vyvádíte, na tom Slovensku!,“ zastavujú ma občas moji pražskí známi a čakajú odo mňa vysvetlenie. Ja síce už dlhé roky na Slovensku nevyvádzam vôbec nič, ale vyjadriť sa ku každému prípadu musím, jasná vec. Vždy si pri tom pripadám ako jeho excelencia veľyslanec cudzieho štátu, ktorého si prezident iného štátu pozve na koberec, aby podal raport. Vy sa smejete, ale my, Slováci žijúci v Čechách, takými excelenciami naozaj sme. Reprezentujeme. Keď ja tu niečo vyparatím, po česky vyvedu, tak samozrejme sa najprv ozve hlas, že no to je ale vůl! A vzápätí niekto doplní.: To víte, Slováci... Chápete? Reprezentovať Slovensko je skrátka veľká zodpovednosť.
A čo myslíte, vážia si toho naši krajania tam doma? Že tu za nich nastavujeme Čechom svoju krajšiu tvár? Nevážia! Ja si napríklad myslím, že by sme za to obetavé reprezentovanie v Česku mali dostávať od Slovenskej republiky príplatky z nejakého reprefondu. Kdeže! Bratislava k tomu mlčí! Pred pár rokmi, po slávnostnej recepcii na slovenskej ambasáde v pražských Dejviciach, som oslovil iba tak neformálne, s pohárikom v ruke, bývalého veľvyslanca, skutočnú slovenskú excelenciu, s tým, že by bolo pekné, keby slovenská ambasáda preplácala svojim krajanom žijúcim v Českej republike povedzme ošatné za tú obetavú reprezentáciu. Predstavte si, len sa tomu zasmial. A rovnako som dopadol s návrhom na vyplácanie možno ešte dôležitejšieho „opitného“. Lebo najviac tej obetavej drobnej reprezentačnej práce vykonávame, my Slováci, v živých centrách českého spoločenského a kultúrneho života – v českých hospodách. A tam, ako sami dobre viete, zadarmo nenalejú ani Slovákovi.
Napriek týmto drobným nedorozumeniam zo strany krajanov za riekou Moravou, my, Slováci žijúci v Česku, reprezentovať neprestávame! Raz sa možno dočkáme aj toho ošatného a opitného.
A dovtedy, než sa tak stane, sa tu s nami majte pekne a hezky!
Gaco Novomesský
(Z čítaných ranných glos v ČRo 2)
GACO NOVOMESSKÝ AKO TAKÝ (ONÝ)
Nie je dôležité, ako sa spisovateľ volá. Nie je dôležité, čo robí, a už vôbec nie ako vyzerá. (Aj keď, našťastie, Gaco Novomesský vyzerá veľmi dobre.) Dôležité je, ako spisovateľ píše. Gaco Novomesský píše podľa prísneho etického kódexu bušidó. Ten velí, aby spisovateľ napísal každú svoju novú knihu pod iným menom. Aby sa nestalo, že staré meno bude takpovediac písať zaň. Jeho osobné vnímanie literárneho bušida je ešte prísnejšie. Prikazuje mu písať každú novú knihu nielen pod iným menom, ale aj pod iným pohlavím!
Gaco Novomesský vydal prvú knihu ako Gaco Novomesský a niesla názov Plné gace (2002, www.martinus.sk). Druhú knihu Krivolaká prť je ku šťastiu (…ku nešťastiu taktiež veľmo krivolaká) (Slovenský literárny klub v ČR, 2007, www.martinus.sk) napísal pod menom Viola Vyholená-Šípivá. V poradí tretiu knihu, o slovenskom spolkovom a milostnom živote v Prahe, s pracovným názvom Minorita (sita-rita sitcom) píše pod menom Spiro Bombel – smutné opíča. Štvrtou, do tlače pripravenou knihou je jeho zobraný spis ( prvý bezpohlavný!) Malotow koktejl (brkem z tatrče – brkom z trtáča).
Gaco Novomesský je tak dôsledne etický, že aj do anonymných literárnych súťaží vstupuje vždy pod iným menom. Vo finále Bagalovej Slovenskej Poviedky 2004 napríklad zabodoval s poviedkou z cyklu Mimoriadne zvláštne prípady mimoriadne zvláštneho agenta F. Pod názvom Ďalší mimoriadne zvláštny prípad v Coconounou pod menom Berco Flusák. (uverejnené v RAK-u 8/2004).
Ako scenárista pôsobí Gaco Novomesský pod krycím menom Dušan M. Je tak podpísaný napríklad pod scenáre Peťo prichádza (Zborník dramatických textov pre súbory malých javiskových foriem, Osvetový ústav Bratislava 1988), Náš cudzinec ( Cyklus Pesničkári slovenskí, Slovenská televízia 1994), Ach, tango slovenské! – pódiový fíčer o vynálezcovi slovenského tanga Dr. Dušanovi Pálkovi s hudbou a svetlami, slovo nevynímajúc (Premiéra k storočnici skladateľa pod názvom Prečo sa máme rozísť… v pražskom Slovenskom inštitúte 2009, v Slovenskom rozhlase odvysielané 2010), Čo je v piesni, nech sa kliesni! (Český rozhlas 2010), Dežov beh na sever (Rádio Ethno 2011) či paraliterárno-pesničkárske pásmo výbušnej povahy Slovom aj piesňou odkundes (úryvky v pražskom Kabarete Bardov leopardov 2012) atď…
Celosvetová internetová pospolitosť pozná Gaca Novomesského pod menami Slobododrotár, suspenzor major, citovo konstipovaná, Ignorantis, samoľúbe inteleguáno, Minela z Inzinu, Dušposesor Dedalus, vyholená, jebo ze sedlackej dubovej, pišta humorišta… a mnohými ďalšími… Do novín a časopisov sa podpisuje pod svoje fejtóny ako Ďurko Pražiak. Prezývku Báthory slovenskej kritiky si, naopak, vyslúžil od mäkších slovenských kolegov kritikov a recenzentov za svoju estetickú neústupčivosť až zaťatosť.
Aj na paraliterárnych a paravedeckých konferenciách vystupuje Gaco Novomesský prísne eticky – pod menom docent Smrallavý, pražský nadslovakista a forenzný parahistorik ( viď napr. referát z Druhej pražskej medzinárodnej paraliterárnej konferencie 2009 Protoglas – uholný kameň poézie veľkomoravského protonároda Starých Slovákov nasvietený z celkom iného uhla, prípadne Jánošíkov suspenzor a historický český mindrák) alebo ako Robo Rotorides, protokandidát paravied - viď referát z Prvej pražskej medzinárodnej paraliterárnej konferencie 2008 Párátko – falický symbol paraliteratury aneb horizontální život a smrt Nadsamce A. J. (vyšlo v revue Slovenského literárneho klubu v ČR Zrkadlenie/Zrcadlení 4/2008), či tiež ako profesor Prusserl, docent Fešner, akademik Mudrle…
Pod svojím skutočným menom Gaco Novomesský skladá piesne, prekladá piesňové texty a vystupuje ako pesničkár a otec zakladateľ slovenského melta blues, prípadne číta svoje ranné glosy v Českom rozhlase 2, píše do slovenského literárneho mesačníka ROZUM, do hudobného časopisu NOVÝ POPULÁR...
V Čechách pôsobí príležitostne s kapelou Pražské ťavy, ako duo Nobles a Oblíž alias Hustej Lógr alias Šum a Fuk, prípadne v združení Karapuča – Melta blues. Francúzske šansóny spieva tiež pod menom Žorž (Hommage a Georges Moustaki, premiéra s triom Les Trois cactus 2012 v Neratoviciach). Americké piesne zase ako “Blind” Joe Bicarbonic (kavárna Maňána 2014). S kapelou Besné krpce pripravuje svoj prierezový pesničkársky album s pracovným názvom Tóny šedej zóny ( Piesne z Plných gací – do tanca aj na odpočúvanie či odŕhanie).
Píše aj parapoéziu (je vynálezcom novej parabásnickej formy zvanej Gacov ritern a žánru „plánovaná báseň“) a v tomto smere sa prirovnáva k lordovi Byronovi. Podobne ako lord Byron staval nad svoju básnickú slávu pästiarske výkony v ringu a preplávanie Dardanel, aj Gaco Novomesský si viac než svoje básne cení úspechy, ktoré dosiahol v triatlone, ako prvoligový volejbalista, tenista, jachtár, basketbalista, autostopár, pinkpongista, atlét, bežec na lyžiach… Sám seba Gaco Novomesský charakterizuje slovami:
Uvzatý kakografik a citlivý kakofonik.
Životopis:
Gaco Novomesský sa narodil v Tepliciach v Čechách. Ako trojtýždňový sa presťahoval do Nového mesta nad Váhom aj so svojimi slovenskými rodičmi. Po zmaturovaní na miestnom Gymnáziu M.R.Štefánika odišiel študovať do Prahy. S diplomom promovaného tlmočníka a prekladateľa v zadnom vrecku potom pracoval ako nočný strážnik, tlmočník, prekladateľ, nakladateľ, lektor cudzích jazykov, výkonný práporčík-staršina, redaktor, manažér, spisovateľ na voľnej nohe (č. 15), dramaturg, predseda, podpredseda, zástavník, zapisovateľ, pozorovateľ…
Žije, tvorí a troví v Prahe.
Jeho životné krédo:
AJ KEBY AKO BOLO, NEJAKO UŽ LEN BUDE!
