Gaco Novomesský
Gaca Novomesského můžete potkat v Praze a okolí, jak společně se svojí klavíristkou zpívá francouzské šansony, nebo jen tak s kytarou vlastní písně.
Kromě toho píše. Fejetony, glosy, parabásně, paravědecké referáty..., a to česky i slovensky tak suverénně, že těžko poznat, co z toho je horší.
Podrobněji o něm níže, v jeho širším uměleckém životopise: Gaco Novomesský ako taký (oný).
https://www.youtube.com/watch?v=OXouus5yKoE
ZOČI-VOČI
Zoči-voči tamagoči
málokto sa nepomočí,
keď skočí a zaútočí.
Či na Choči a či v Soči,
či při Čope na úboči.
Osočila ho i Nšo-či,
vrčivá navidomoči,
že ju točil pri Levoči
opitú na kolotoči.
(Kým Vinetou nezakročil.)
Kto ich zočil, od nich bočil.
Dosvedčili: Čič i Rotschild!
"... Rozplétám klubko zmijí
A vlci venku vyjí..."
Gacovo básnický ritern (Šánovi )
Ti vlci vilně vyjící
v Dyji si pyje myjí
a já mám vodu na plicích
přežívám na pomyjích
a vyhýbám se příjici
v Dejvicích, však nejvíc v Kyjích
Žižkovem pak chodím jako pán
tím hejnem vran vždy hojně obesrán
O kozách na Bruntálsku, fízlovi Zifčákovi a morálnom zrkadlení
... a keď mi povedal, že pôjdeme chovať kozy na Bruntálsko, tak čo ja na to? Ja samozrejme hneď k Pištekovi na Obchodnú a že dajte mi niečo o kozách. Si vieš predstaviť, Grétka, ako sa tam na mňa dívali. Lenže doma som potom zistila, že kozy uňho neboli na prvom mieste. Keď mi ukázal, kde až je na mape Bruntál, tak mu hovorím, že preboha, Rudliku, prečo hneď taký anus mundi?! ? to ma on naučil, že řiť světa, lebo mne sa predtým bohvie prečo zdalo, že Bruntálsko je hneď z druhej strany, niekde pri Hodoníne. A on vtedy zase pristúpil k mojim otlčeným špajzovým dverám a že či viem, kto to bol Martin Šmíd. A že chápe, že moja generácia na takový detaily kálí, ale jeho generácia že ne a že jemu býva niekedy strašne ťažko sa pozrieť na seba do zrkadla, keď vie, že ten mrtvý hrdina, co tam v listopadu ležel pod naší vlajkou, až se celému světu sevřelo srdce, že ten mrtvej hrdina byl obyčejnej fízl Žifčák a pod tou vlajkou na prochladlým pražským chodníku si na mrtvýho jen hrál!!! Hrdinou český revoluce je mrtvej brouk! Chápeš to?! ? a už zase mi tĺkol hlavou o špajzové dvere. Teda, svojou. A že ten Žifčák má v Bruntále na námestí zastaváreň. Chápeš to?! Fakticky největší českej národní hrdina je fízl a díler kradenejch mobilů! Kurrrrva! A zase tĺkol hlavou. A že on chce práve preto chovať kozy na Bruntálsku, aby, keď pôjde ráno mojou felickou na trh predávať syry a iné také tie zdravé kozie veci, sa vždy pri tom musel pozrieť na tú zastaváreň a prípadne aj na Zifčáka ako do zrkadla.
A ja mu hneď na to, že jak, českej hrdina? Hádam aj náš slovenský, nie? Veď sme ho mali za revolúcie spoločného, nie? A on tak ironicky od špajze, že nóó, tos mě teda utěšila, ti povim, to teda jo, ti pěkně děkuju, se mi ulevilo a podobne všelijako vyrýval, až som sa normálne nasrdila a vykričala mu, že nech si to celá ich generácia ? pritom nie je ani o desať rokov starší! ? že nech si to strčí všetko do riti: aj mŕtveho brouka, aj celú revolúciu, lebo že ja som kvôli nim prišla o svojho českého tatina, čo nás potom opustil, pretože si chcel vynahradiť všetky tie stratené roky v starom režime, a na nejakého fízla, čo kradne mobily, sa môžem zvysoka vysrať a vlastne prečo nie aj na neho, akože na filozofa, a špeciálne už na všetky sprosté kozy a syry, čo si od nich felicku rozhodne zasmradiť nedám!!! (to bolo ešte predtým, než mi ju ukradli), že on by sa pekne krásne chodieval morálne zrkadliť v Žifčákovi, ale o kozy by som sa, pravdaže, musela starať zase len ja, a že presne pre toto sa roztrhla aj republika, lebo Česi sa v nej chodievali pozerať do morálnych zrkadiel, ale kozy za nich dojili Slováci, a ešte všeličo iné som mu vykričala a strašne sme sa pohádali a si naubližovali.
Pritom viem, že on je len príliš citlivý, že mu je skrátka z toho jeho českého národa niekedy do plaču, čo nakoniec poznám aj ja sama, lenže ja si, Grétka, pre každého sprostého Slováka nepôjdem hneď otĺkať hlavu o špajzové dvere, to by už dávno museli byť na triesky a mala by som tam dnes namiesto nich gorálkový záves...
Viola Vyholená-Šípivá
(z knihy Krivolaká prť je ku šťastiu... ku nešťastiu taktiež veľmo krivolaká)
NEMILÝ ZÁSEK
To já se zase ve vývoji zasek.
Zůstal jsem línej jako prase.
I žravej k tomu víc než milo
a teď mám hodně přes sto kilo,
s kloboukem na hlavě bezvlasé...
(A nehrajou mě, svině, v rozhlase!)
Gacovo básnický ritern (Martinovi M.) INDIÁNSKA NEKOREKTNÁ
Keď Vinetou stretol Nšoči,
vypichol jej obe oči.
Ona tým očiam veriť nechcela,
aký je to chuj, a viac ho nechcela!
0 mužoch
... musím sa ti, Grétka-Ailuj-Mária, poďakovať, že si vždy ako hrebeň na moje neučesané myšlienky. Že ich vždy aj trošku schladíš, ako napríklad tie z dnešného rána o ženskom tele ako dobre naolejovanej zbrani. Normálne by som sa čudovala, čo sa to zo mňa rinie za sprostosti, ale povedz mi, ktorá žena, keď sa po noci plnej lásky prebúdza obdivuhodne odpočinutá, si ráno nepripadá ako Tlstá Berta? Myslím, ako to veľké delo, čo postavili Nemci, aby si ním podmanili Európu a potom celý svet. A určite som nebola jediná, ktorá sa tak dnes ráno cítila, len to tu žiadna tak neopatrne ako ja nevykričala do celého osveta. Teraz sa trocha rumaniem.
A premýšľala som aj o tvojich múdrych slovách, že my, ženy, podvedome hľadáme silného muža, aby sme nemuseli byť samy silné za dvoch. Možno by sme mali závidieť Mongolkám. Filozof mi povedal, že u Mongolov celkom normálne pestovali mnohomužstvo. Že keď bolo málo žien, nelámali si tým hlavu, podelili si medzi sebou tie, čo zostali ? traja-štyria na jednu ? a pohoda, grupka rulez! A že teraz to isté asi čaká Číňanov. Mne to pripadá ako celkom zaujímavý nápad. Chápeš, keď si v jurte jediná žena a okolo máš niekoľkých mocných mužov, môžeš naplno rozvinúť svoju ozajstnú ženskú silu a nemáš čas ani náladu si lámať hlavu takými sprostosťami ako ? dám príklad - že preboha, bola by som ja vôbec schopná chytiť do lasa naraz až tri soby, ako to bežne dokáže najmocnejší z mojich piatich mužov Tukša Džumdzagín? Nemusíš si skrátka vyrábať v jurte všelijaké zástupné problémy. Čo povieš? O tomto tu teraz rozmýšľam... len by mi dosť vadili tie varené baranie črevá asi...
... ale všetkých mužov nepochopíš, to máš pravdu, ja koľko razy nechápem ani tohto jedného! Mám si stále lámať hlavu nad tým, prečo erdží jeho hojdací koník a prečo mi bije hlavou o špajzové dvere? Veď ja poriadne nerozumiem ani nám ženám, ba niekedy dokonca ani sebe samej! A opýtam sa ťa takto: zaujíma zase až tak veľmi jeho, prečo mi niekedy v kine vypadnú slzy, keď vidím, ako sa dvaja držia za ruky, bežia po pláži proti zapadajúcemu slnku, a nie som to ja? Ani jeden z tých dvoch? Myslím si, že ani príliš nie. Preto si niekedy hovorím, či má vôbec zmysel nad vzťahmi toľko špekulovať. Nebolo by nakoniec lepšie sa len prosto žensky radovať z takých chvíľ, keď on občas celkom splynie so svojím malým záškodníkom, dajú si spoločné meno, že Búrlivák napríklad, zabudnú na prívesky a zoberú ma na výlet až hore, medzi farebné balóniky? Neviem.
Ja mám mužov rada. A s filozofom sa cítim akási taká múdrejšia. Ja napríklad len tak od boku strelím niečo, aby reč nestála, keď ho vyprevádzam na hlavnú stanicu, a on v tom hneď nájde význam. A ešte v noci mi napíše z Brna dlhý mail, ako som ho tým prekvapila a aké to je nečakane hlboké a že o tom musel premýšľať celou cestou až do Brna. Že mu to dokonca pripomenulo jednu esej od kohosi a že to v skratke úžasne presne vystihlo fázu nášho vzťahu. Čo mu na to mám povedať? Nič, samozrejme. Ale lichotí mi to. Imponuje mi, aký je bystrý, že tak do mňa vidí. Lebo ja síce cítim, že nie som sprostá ani škaredá, ale chýbajú mi dôkazy. On, muž, je môj nezvratný dôkaz. Žena nie. Tá ti podá maximálne taký dôkaz, že máš do lodičiek trochu veľkú nohu. Alebo že chodíš s chalanom, čo je od teba skoro o hlavu menší a má už na temene trochu plešku, po slovensky plzeň, takže chvalabohu ti ho nemusí závidieť. Mužov mám radšej ako ženy, hovor si čo chceš.
Napríklad citovo konstipovaná tu písala, že sa cíti, ako keby mala v duši zarazený štupel. Kedysi by som sa tomu zasmiala, lebo moja babka hovorievala, že neny takého štupla, čo by sa nanho nenašiel štuprcígel! Ale teraz už viem, aký asi problém majú s tým štuplom muži! Vieš, Grétka-Ailuj-Mária, my ženy robíme podľa mňa chybu, keď mužov vidíme len ako nejakých cirkusových levov; že skrátka stačí ukázať levovi našu ohnivú obruč, zaplieskať bičom a ? elá hop! ? máme ho, kde chceme. Ale vieme naozaj všetko o jeho duševnom štupli? Mne ti to pripadalo, že až keď sa podo mnou zatriasla zem práve len s ním, že až potom sa aj on duševne odštuploval a bol ku mne taký plný citu ako nikdy predtým. A to som si myslela, že žiaden štupel ani nemá!
Budeš sa mi smiať, nech, ale ja som si urobila takú teóriu, že u nich, akože u mužov, je štupel aj štuprcígel to isté. Že preto asi sú niekedy takí zmätení a dojemne smiešni. Nemyslíš? Ja teda áno.
Viola Vyholená-Šípivá
(Krivolaká prť je ku šťastiu...)
ŽIŽKOVSKÝ ZPĚV MÁJE (Raper Tatras Patra)
Zase se nesou nářky
zezhora z Parukářky
žižkovský papuly
kopuly - kopuly
dělají vesele
zejtra je neděle!!!
I Žižka na koni
rád sobě zahoní
a pod ním na věncích
dělaj to vlastenci
vlastenkám natvrdo
týý brdo ty brdo!!!
Za národ pro národ
pronárod za národ
vono to přijde vhod!
Pohrobci v poklopci
důchodci k adopci
nesobci na kopci
na hoře Žižkově
platí se hotově!
Akorát palcáti
ty nikdy neplatí!
Neptej se co je štěstí
když chytneš jednu pěstí
nebo zavřenou hrstí
Žižkov je kámo
hodně proti srsti!
I na Židovskejch pecích
dějou se tyhle věci
ne že ne to sou kecy!
Ve dne a taky v noci
v noci a taky ve dne
to jeden pak i zbledne
anebo taky zrudne
pokud má děvče z Rudné
kdyby měl z Roháčovky
pěkně jí srovná krovky
tak už to tady chodí
načisto z jedný vody
pak rovnou do hospody
se slzou v levým oku
k Vystřelenýmu voku
Pod věží v Akropoli
mý děvče kundu holí
vítá mě chlebem solí
a přetáhne mě holí
mě pro ní srdce bolí
pak jedem do Podolí
ať máme chvilku klidu
od žižkovskýho lidu
od týhle republiky
kde kradou se i kliky
i židle spod prdelí
co byste taky chtěli
tady jsou lidi smělý
i kopec vytunelí.
Potomek Prokopa
v Karlín se prokopal!!!
Pohrobci v poklopci
důchodci k adopci
nesobci na kopci
na hoře Žižkově
platí se hotově!
Akorát palcáti
ty nikdy neplatí
Neptej se, co je štěstí
když chytneš jednu pěstí
nebo zavřenou hrstí
Žižkov je kámo
hodně, hodně proti srsti!
Smutná rozprávka o drakovi Kakovi a vtáčikovi-trtáčikovi
Kde bolo - tam bolo, milé deti, v jaskyni medzi horami sa dračici Kakofónii narodil synček. Dali mu meno Kako. Malý Kako rástol ako z vody, ihral sa v lese, občas postrašil poddané dievčence v malinčí a takto utešene mu plynuli dni až do pozdnej puberty. Bol by hádam celý život strávil v ihraní sa a príjemnej samopaši s poddanými dievčencami, keby sa jedného dňa nebol zaľúbil. A rovno do princeznej.
To bolo tak. Princezná sa dozvedela, že v miestnom malinčí straší. Poddaní nevylučovali, že to je nejaký úchylný chlípnik. A to bola voda na princeznej nemravný mlyn. Princezná, milé deti, bola totiž typicky feudálne skazená. Veď ľud v dreveniciach ju nie nadarmo výstižne prezýval Pôšmykná. A táto Pôšmykná jedného dňa v malinčí predstierala, že ide na malú, a to tak, milé deti, že sa vyzliekla celkom dohola. Ako áno - ako nie, drakovi Kakovi sa podarilo uzrieť, čo ešte v živote nevidel, a radšej asi ani vidieť nemal. Vyvolalo to v ňom takú mätež, že v rozrušení začal svojím mocným chvostiskom sťa budzogáňom kosiť horu, až ívery fŕkali. Princeznej sa takýto mocný poryv prevelice zapáčil. Hneď si predstavovala bohvie čo, ale keď videla, že zaľúbený Kako narába chvostom, a nie ako si to ona vysnila vo svojich skazených feudálnych predstavách, stratila o Kaka záujem a odjachala vo svojom hintove vysávať silu z poddaných zámockých zbrojnošov.
Draka od zaľúbenia rozboleli všetky tri hlavy. Chodil po lese, ohnivo vzdychal, zapaľoval tým lesný porast a potom ho zase tutlal svojím nervóznym chvostiskom. Chodil zaľúbený Kako po hore, chodil a z roztržitosti jedol úbohým uhliarom celé kopy horúceho dreveného uhlia. Lebo láska, milé deti, je už raz taká, nekuká naľavo, napravo.
Princezná na zámku zatiaľ vyvádzala so zbrojnošmi také samopaše, že na nich drôtená bielizeň praskala. Keď už to starého Kakaj kráľa dopálilo, skríkol na ňu: ?Iď, dcéra moja bujná, do svojej svetlice, iď sa bavkať s vtáčikom?trtáčikom!? ?Už letím, otecko Kakaj,? volala Pôšmykná celá naradostená, lebo kráľ nevedel, že vtáčik-trtáčik, milé deti, nebol obyčajný vtáčik, ale zakliaty princ, ktorého si princezná každý večer odkliala, a kým chudák Kako hltal po horách horúce uhlie, tí dvaja vo svetlici vyvádzali, až sa zámok otriasal.
Niekedy, keď to kráľa rušilo v driemote, búchal žezlom do povaly a vyhrážal sa, že raz toho vtáka-trtáka vlastnoručne zadrhne a ošklbe. Princezná s odkliatym princom sa pri tom chichotali do hodvábnych vankúšov a potom vyvádzali už len potichu, ale také veci, milé deti, že úbohému Kakovi by bolo od nich zaskočilo horúce uhlie v krku.
Keď už Kako pojedol uhliarom všetko uhlie a svojím chvostiskom zdeptal celú horu, povedal si, že popýta Pôšmyknú o ruku. Predstúpil pred Kakaj kráľa, že tak a tak, a čo ako kráľ na to. Kráľ si pomyslel: No to by mi tak ešte chýbalo, hore na poschodí vtáčisko-trtáčisko a dole v pivnici táto trojpohlavná obluda! ?Vieš ty čo, Kako,? povedal kráľ napokon, ?keď už to tak na teba prišlo, nedá sa nič robiť, ale princeznú si musíš zaslúžiť. Prinesieš mi živú vodu. Tu máš azimut a buzolu. A zober so sebou aj vtáčika-trtáčika, aspoň ťa bude po ceste obveseľovať. A mňa nebude rušiť v driemote,? dodal si Kakaj kráľ už len tak pre seba.
Kako si obul traktorky, nasadil ruksak a vyrazil. Vtáčik-trtáčik okolo neho poletoval a ukazoval mu cestu. Princezná sa hnevala, že jej berú obľúbenú ihračku, ale vtáčik-trtáčik sa hneval ešte viac. Naschvál vodil draka Kaka po cestách-necestách, až ho doviedol do Michaloviec na Šíravu. Dôverčivý Kako sa hneď hodil na širočizné brucho a všetkými tromi hlavami sa napil zo Šíravy, lebo si myslel, že to je živá voda. Ale beda, hneď spoznal, ako strašne sa zmýlil. Horko zaplakal a zvolal: ?Beda, ako strašne som sa zmýlil! Myslel som si, že to je živá voda. Ale nie je!? a klesol ako podťatý.
?Ty seš, Kako, hrozný pako,? povedal výsmešne vtáčik-trtáčik, čím prezradil, že je českého pôvodu, a zároveň sa už navždy premenil na človeka. Usadil sa v Michalovciach, stal sa predavačom párkov na Šírave a okráda ľudí na váhe.
Možno už okradol aj vás, milé deti.
Superstár
Býval jsem mlád a hořel ve mně plamen
divoce uměl jsem brát za kliky
teď už jsem stár
choulím se u vystydlejch kamen
někdo mi pochcal žhavý uhlíky
BERTA ŽMÝKAČKA mimoriadne zvláštny prípad v Coconounou (z mŕtvej schránky mimoriadne zvláštneho age
I.
Zadanie bolo neobvyklé, fotka žiadna. A celá akcia mi už od začiatku pripadala akási čudná. Nenáhlivo som kráčal po zaprášenom bulvári Sous Les Cocotiers v Coconounou a nedobrý pocit mi sedel za krkom ako druhé africké slnko. Už len to falošné meno, ktoré mi šéf pridelil: Flusanutu Sese Re Seku Koko Mgenge Wa Za Na Mbuju Badibanga! Starý Momombo, veterán bojov s pagwošskými povstalcami, ktorý v hoteli Grand Magnificon zvládal sám robiť recepčného, nosiča, kuchára aj chyžnú, mi za marlrborku prezradil, čo to zhruba znamená: Prskajúci kohút, pred ktorým všetky sliepky utekajú, ako keď medzi ne kokosový orech hodíš. Asi to malo byť kvôli splynutiu s prostredím. Lebo šéf mi kládol na srdce:
"Mimikry, Flusy, to nech je tvoja devíza. Na Pobreží Voloviny by to špeciálne pre teba nemal byť problém."
Neviem celkom presne, čo tým myslel, ale problém s mimikrami som mal. Tak ako by ho mal v tejto smradľavej africkej diere každý dvojmetrový árijec, ktorý by sa občas skomolene predstavil napríklad ako Oflusaný kokoš, čo uteká pred všetkými sliepkami, lebo má namiesto vajec kokosové orechy. Ak už teda mám hovoriť aspoň o tej najslušnejšej verzii. Bol som rád, že šéf nevidí, ako teraz za mnou tiahne polovica coconounouských vrieskajúcich zasranov, ako si na mňa so smiechom ukazujú všetky miestne africké nevesty, ako muži, vylihujúci v tieni pod strieškami chatrčí, vystreľujú ku mne hutné betelové pľuvance a neslušne gestikulujú. Nezazlieval som im to, ani som to nebral osobne, ale dobrý pocit som z toho naozaj nemal.
Ovieval som sa pri chôdzi ranným vydaním Le Con Révolutionnaire, prekračoval sliepky, prasatá a spomínal, ako sa celá táto mimoriadne zvláštna akcia vlastne začala.
"Flusy, posaď sa," povedal mi vtedy šéf vo svojej kancelárii a hneď som mal vo veci jasno. Takto ma oslovuje, keď ide o mimoriadne zvláštny ťažký prípad. Sadol som si, šéf zostal stáť, aby sa mi mohol dlho, uprene a hlavne rovno pozerať do očí. Potom vytiahol z trezoru vlastnú fľašu Johnyho Powersa. Pochopil som: toto bude vážne. Šéfova šporovlivosť je legendárna. "Nalej si na... tri prsty," povedal po krátkom zaváhaní. Na tri prsty"!!! Som tvrdý chlap, ale začalo ma mraziť.
"Flusy, je tu mimoriadne zvláštny ťažký prípad a si tu ty. Mám pokračovať?"
"Chápem súvislosť," odpovedal som."Pokračovať netreba."
"Si tu ty," pokračoval šéf, "ale nie je tu Kanibal Bill, ani Helmut Dvojrypák, ani Jaška Fujrubaška, ani Pražský Všivák. Sedí vec?"
"Vec sedí," povedal som. "Ja som tu, oni tu nie sú " začína to do seba zapadať."
"Správne, Flusy. Problém je, že tento mimoriadne zvláštny ťažký prípad poriadne smrdí. Nepýtaj sa ma radšej prečo, a hneď sa do toho pusť. Nejaké otázky?"
"Všetko jasné. Len pár detailov. Kto, kde a čo tam?? Natiahol som sa za pohárikom.
"Iste si už niečo začul, ale sú to iba legendy, čo sa o nej rozprávajú. Ver mi. Je to tvrdý oriešok, to áno, ale sám dobre vieš, akú bujnú majú chlapci... je to Berta Žmýkačka."
Ruka s Johnym Powersom mi zastala na polceste k ústam. Preglgol som nasucho.
"O hodinu ti to letí k Pobrežiu Voloviny. Máme echo, že Žmýkačka sa tam skrýva na ruskom konzuláte. A do týždňa bude tu, Flusy! Na tomto gauči, kde teraz sedíš a piješ moju drahú írsku whiskey."
"Pobrežie Voloviny? Berta Žmýkačka? Na ruskom konzuláte? Na gauči?," kládol som si nahlas otázky, na ktoré som nečakal odpoveď. Pobrežie Voloviny, v brandži Hrob bieleho muža, a legendárna Berta, z ktorej majú niektorí pomočovacie sny ? tu niet čo dodať. Mechanicky som do seba preklopil whiskey a dolial si ďalšie tri prsty. Šéf ani nezaprotestoval.
"Je tu ešte jedna vec, Flusy, o ktorej by si mal vedieť."
"A čo také" Že si Žmýkačka zakladá bago, že zmenila krém proti vráskam, alebo že je teraz frigidná? pokúsil som sa zúročiť niečo z kurzu žartovania.
"To nie, Flusy," pozrel sa šéf na mňa akoby ostýchavo, "to by som ani nepovedal. Ale v Coconounou sa vraj začali strácať domáce zvieratá. Samci. Zľutovanie nečakaj," dodal stíšeným hlasom.
Cestu na letisko som príliš nevnímal. Až nad Atlantikom, v malej cessne smerujúcej k Pobrežiu Voloviny, som si po prvý raz položil otázku, prečo vlastne šéf nepovoľuje padáky a prečo zálohy vypláca vždy až po akcii.
II.
"Ako burgyňa s príčeskom." Aj z prevrátenej žabej perspektívy ten šéfov popis sedel presne. Šéf má absolútnu pamäť na tváre. Je skrátka trieda. Aj preto si teraz pohodlne sedí v centrále s drahou írskou whiskey na stole, kým ja visím za nohy pod strechou skleníka v záhrade ruského konzulátu v Coconounou a snažím sa urobiť si neprikrášlený obraz o svojej situácii. Čo vidím napravo, sú dva páry čiernych mužských nôh, nad nimi ufúľané bederné rúška a za nimi v kúte apaticky ležiaci veľký pes. Naľavo zase jeden pár tlstých bielych ženských nôh a hrubý korbáč z hrošej kože. Ten podchvíľou opúšťa moje zorné pole a vzápätí mi niečo s plesknutím zodrie kožu z rebier. Bystrému napovedz... Naposledy mi takto bolo, keď som sa v Usť-Urpute prebral s nohami zapustenými do základov Cementárne Stepana Ščipačova. Čierne ruky ma zvesili z háka a priviazali k mulčovaciemu aparátu. Konečne som sa ocitol tvárou v tvár Berte vulgo Žmýkačke. Legendy nepreháňali. Začal som sa potiť ešte viac.
"Ako sa ti podarilo nájsť ma?" spýtala sa podozrievavo a korbáčom z hrošej kože mi nadvihla zarastenú bradu. "Čo ti ten žgrlavý skrčok o mne povedal?"
"Hovoril niečo o cukrovare a kaderníkoch, tak som si dal dve a dve dokopy."
"Hovno si si dal," švacla ma hroším korbáčom,"kde máš moju fotku, sraľo?" Vysypala na stôl všetky moje falošné papiere. A medzi nimi... ach nie! Medzi nimi malá fotka krásnej Ebe. Vytrhol som ju nenápadne z jej pasu za tej nezabudnuteľnej noci, ktorá nás spojila v exprese Drotária z Waršawy do mesta B. V hlave mi opäť zaznel neuveriteľne prsný hlas: "Flusy, muž ako ty, to sa len tak nevidí." Náznak plazivého závanu strachu zo Žmýkačky náhle pominul. Rovnako nečakane som odrazu pocítil mohutnú erekciu IQ.
"Áno, žgrlavý skrčok mi dal fotku. Túto fotku," pozrel som Berte pevne do očí, "a ešte mi skrčok povedal: ´Nie je to síce ona, ale veľmi, skoro až na nerozoznanie sa tejto podobá. Hľadaj a bez Berty sa nevracaj! Ináč ťa vymiškujem ako Bucharina!´ To je jeho kocúr."
"Poznám Bucharina, nemachruj," zase ma švacla hroším korbáčom, ale už tak akosi jemnejšie a jej tvár nie že by opeknela, to nebolo možné..., asi ako keď sa burgyňa opláchne vodou z hadice, taká to bola zmena.
"Takže podľa tohto si ma našiel... Na základe neuveriteľnej podobnosti..."
"Áno. A všetci, ktorým som tú fotku ukázal, hovorili: ´Tú krásnu ženu poznáme, na takú sa nedá zabudnúť,´ a tak som sa nakoniec dostal až sem." Začínal som sa báť, či sa mi IQ zmestí do hlavy.
"Zvláštne, ale verím ti na slovo," hovorila zamyslene a prezerala si striedavo fotku a svoj obraz, ako jej ho zrkadlili steny skleníka. Vonku bola vlhká africká noc, pot mi stekal po širokom chrbáte a štípal v ranách od hrošieho korbáča. "S príchodom noci sa pánmi džungle stávajú šelmy," spomenul som si na slová inštruktora prežitia, "je lepšie prečkať v bezpečí."
"Priviažte mi ho k stolu, kreténi," zhúkla Berta na svojich dvoch pomocníkov, "a dajte ho trochu do poriadku." Černosi ma odväzovali od mulčovačky. Jeden z nich si pritom významne ukázal na zafúľané bederné rúško a kútikom úst mi nenápadne zašepkal: "Atonsión, mesjé, atonsión!" A pripojil varovanie v miestnom jazyku ewe: "Counoumounou!"
Náhle som pochopil, pred čím ma to šéf ešte chcel varovať, než hluk roztočenej vrtule cessny preťal jeho poslednú vetu: "Pôvodne som ti to ani nechcel prezradiť, Flusy, ale..."
Berta mi hroším krobáčom nadvihla bradu, zadívala sa na mňa zmeneným pohľadom a rozkázala zmeneným hlasom:
"Prineste mi sem večeru, dve fľaše vodky a nechajte nás samých. Musím ho ešte poriadne... vypočuť."
Do gúľ akoby sa mi zaťali Bucharinove oceľové pazúry. Čierni bratia ma od dverí nenápadne pozdravili zovretými päsťami. Apatický chlpatý psí samec v kúte len zľahka pohýbal chvostom.
III.
"Je bežné, že v nebezpečných akciách nasadzujeme krk," hovorieval nám inštruktor prežitia, "ale sú mimoriadne zvláštne situácie, keď len krk nestačí. V takých chvíľach dokážu obstáť len tí najtvrdší."
Vždy som bol presvedčený, že hovorí o mne. Nahý uprostred nočnej africkej džungle, priviazaný k stolu zoči-voči Berte Žmýkačke, som o tom začínal pochybovať. Nebolo treba zložitej analýzy, aby som bezpečne spoznal, že situácia je viac než mimoriadne zvláštna. Ani ďalšia rýchla erekcia IQ, ku ktorej som sa vybičoval, mi nepotvrdila lepšie závery. V duchu som si rýchlo zopakoval inštruktorove pokyny. Hotovo. Nezostávalo nič iné než vybudiť čakry, presmerovať erekciu a tantrickými dychovými cvikmi odpojiť mentálnu hladinu sygma.
"Keď vidíš, že riešenie neexistuje, zabudni, že si človek. Staň sa pudom," mihli sa mi podvedomím inštruktorove slová tesne predtým, než som sa celkom odpojil z mentálu a dal svojmu konaniu čisto pudový rozmer.
O tom, čo sa na ruskom konzuláte v Coconounou dialo potom, sa u nás v centrále rozprávajú historky, ktoré by laik mohol považovať za prehnané. Sú tu však fotky zo satelitu: vyvrátené kmene chlebovníkov, celkom zdemolovaný skleník, hlboko preorané záhony cibule a deravý bazén. A je tu aj záznam coconounouskej seizmografickej stanice z tej noci. Šéf mi nad ním žartovne pohrozil svojím malým prštekom s veľkým pečatným prsteňom. Keď som chcel namietať, zarazil ma: "Neplytvaj falošnou skromnosťou, Flusy, šetri si ju do memoárov!" A sám(!!!) mi nalial zo svojho Johnyho Powersa. Na tri prsty!!! Ale predbieham...
Po sto osemdesiatich piatich minútach sme sa, ja a Berta Žmýkačka, pokrytí sinkami, cibuľovou vňaťou a kôrkami chlebovníkov, konečne ocitli na dlážke pod vyrezávaným brezovým stolom v pracovni ruského konzula. Zadychčaní sme ležali medzi umastenými šiframi, kostričkami sušených bajkalských rýb, plechovými uzávermi vodky a starými Playbojmi. Zdvihol som sa prvý.
"Je dožmýkané, Berta," povedal som. "Bude sa vešať," dodal som vtipne.
S rozšírenými očami, neschopná najmenšieho pohybu, sa dívala, ako si pretínam putá konzulovým sekáčikom na ľad v tvare cepína. Robil som to pomaly, aby mala čas pripomenúť si zaujímavé prípady starších kolegov v Latinskej Amerike.
"URRA!" ozvalo sa mi za chrbtom dvojhlasne. To ruský konzul so šifrérom práve opustili podzemný kryt, kde boli schovaní po celú noc. Konzul mi pevne stisol ruku a so zle skrývaným strachom si obzeral Bertino veľké nahé telo pod svojím pracovným stolom. Keď si uvedomil, že i ja som bez šiat, strhol súkno, ktorým bol potiahnutý červený kútik v jeho pracovni, a podal mi ho so slovami:
"Molodec, nikagda nezabudem!"
Čo ešte k tomuto mimoriadne zvláštnemu prípadu dodať? Azda len toľko, že potom som v ranných lúčoch vychádzajúceho slnka kráčal nahý, s ruskou zástavou okolo štíhlych bokov, stredom bulvára Sous Les Cocotiers a pravou rukou som za vlasy vliekol vysilenú, bezvládnu Bertu, kedysi Žmýkačku. V kľukatých stopách, ktoré do prachu kreslili Bertine holé päty, kráčala za nami na neistých nohách malá črieda skrotnutých domácich zvierat ? psi, capi, kanci a býci.
Pred chatrče po oboch stranách bulvára vychádzali rozospatí obyvatelia Coconounou a sledovali náš tichý sprievod s nemým úžasom. Keď sme sa pomaly blížili k hotelu Grand Magnificon, z mlčanlivých špalierov sa ozvalo slabé, akoby bojazlivé tlesknutie. Vzápätí ďalšie a ďalšie, kým sa celý bulvár nerozoznel skandovaným potleskom. Ten nás vyprevádzal až pred verandu hotela.
"Pomôže tu niekto hosťovi s batožinou?" zvolal som smerom k recepcii.
Starého Momomba akoby vystrelila neviditeľná stlačená pružina.
"Ui, mon kapitén," zvolal veterán predpisovo a mladícky ku mne zdupotal po troch schodíkoch. Keď si namotával na žilnaté zápästie Bertine husté vlasy, aby ju za ne vytiahol do recepcie, vyslovil nahlas moje nové meno. Meno, pod ktorým som vošiel do legiend prostého, no srdečného ľudu Pobrežia Voloviny:
Flusanutu - Le Ply Gran Bezer Eksepsionelman Dyr Kua.
Flusanutu - Ten, čo svojou veľkou láskou zvíťazil nad ešte väčšou neláskou normálne.
KONIEC
***
mimoriadne zvláštny agent Flussaii Le Couillon píše krásnej Ebe:
Nebýva zvykom, aby tvrdí chlapi, ako som konkrétne ja, sa pýtali, že odkiaľ prichádzam a kam idem. A už vôbec nie, že kde to som, kedy a či? Lebo na to je Ilona z Výjazdov. Ani nebýva zvykom, aby si tvrdí chlapi medzi primitívmi niekde v džungli hovorili, že joj, to som ale nesvoj. Lebo takým chlapom stačí pozrieť, kde má palma lišaj, alebo kam letí marabu, a je poriešené. Ale sú chvíle v živote tvrdých chlapov, keď za sebou zametajú stopy. A to sa potom smiech končí. Ak, teda, sa vôbec začal. Lebo my, chlapi ako som ja, krásna Ebe, máme tvrdý kokón, ale dužinu, tú máme celkom ako normálni mäkkí chlapi. Nebyť dlhej noci v exprese Drotária a krátkej chvíle na zašťatej kamennej dlážke v jednom bare mesta B., nezametám. Ale stalo sa. A mám to v papieroch. A nechcem, aby trpeli nevinní ľudia, keď môžem trpieť ja, čo na to mám odborný výcvik a v ňom pomerne slušné výsledky. Preto radšej dozametám, krásna Ebe, a už sa nikdy neuvidíme. Ani sa o to nepokúšaj, bolo by to márne. Lebo po zametení to ešte prebehnem mokrou handrou, ako to my, tvrdí chlapi, máme vo zvyku.
(Tri mimoriadne zvláštne prípady mimoriadne zvláštneho agenta F.)
Copyright: Berco Flusák, Flussaii Le Couillon, Flusanutu Sese Re Seku Koko, Flusaiul Potrimiscu, Šota Flusadze, Flusanakakis Protolonaikos, Stojan Flusič, Swen Flusanson, Severine Flussanadótir, Ben Flusarion, Gino Flussatti a dedičia.
